Obzrite sa. Prosím.

Neviem, koľko som tu už bol zavretý.
Pár chvíľ... Pár hodín. Pár dní?
Tma si zo mňa robí blázna.
Pohlcuje ma čoraz viac a ja už nevládzem bojovať.
Zdravý rozum ma opúšťa a mne ostáva iba čakať.
Tvárim sa, že som v poriadku.
Veď... kto by mi už mohol pomôcť?
Pomaly čakám na oslobodenie, ktoré raz musí prísť.
Aspoň dúfam.

Prečo už neviem rozoznať blúznenie od reality?
Všetko sa mi to mieša dokopy...
Farby, zvuky, osoby.
Zo všetkých ostal jeden veľký farebný hlučný fľak.
A nie a nie stíchnuť.
Nikto nepočuje moje volania o pomoc.
Moje zúfalé náreky a výkriky do tmy.
Nikto si ani len nevšime, keď utíchnu.
Nikto sa neobzrie za tým jedným, čo to neprekonal.
Za tým, čo nezvládol sám seba.
Za tým, čo podľahol vnútorným prosbám o zastavenie bolesti.
Už to viac nemôžem vydržať.
Prosím...
Len o jedno.
Obzrite sa niekto za mnou.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu