"Betka, a ja viem, kto dáva cukríky do čižmy! Oooooco!"

Je to oco. Prosím, dúfam, že to nečítajú deti Ani ľudia, čo ešte veria na Mikuláša Nechcem sa tváriť, že som najmúdrejšia alebo čo, ale jedno si musím uznať. Že neverím na Mikuláša. A to je strašne nie-naivné a múdre a inteligentné a zrelé a taak.

Ale nebudem o tom. Tento článok chcem venovať všetkým deťom, ktoré to, dúfam, nečítajú (kvôli spomínanej odhalenej lži o Mikulášovi, aj keď si myslím, že je to fraška a že by sa to malo zrušiť, ale nechcem byť zodpovedná za to, že sa z toho dáke dieťa zrúti, to by ešte chýbalo!).

Mám rada deti. Asi preto, že som ešte furt tak trochu sebec. Deti vedia dať toľko lásky! Ja nemám deti, lebo som na to ešte proste asi mladá! Ale už mi aj tak nejaké zverili v nedeľnej škôlke a sa z toho nenormálne teším.
Nedá sa to opísať, čo je to pre mňa, keď vstupujem do kostola, hŕstka detí na mňa čaká, vybehnú mi naproti a tak sa na mňa všetky zavesia, ako ma nadšene vítajú. A ja chodím do takého kostola, kde sa ma furt pýtajú, ako sa mám. A ja mám potom skoro stále chuť povedať (a dakedy aj poviem), že sa mám skvele. A možno nebyť toho privítania, tak by som si spomenula na všetky katastrofy v mojom živote (dobre, nie sú to katastrofy, asi ani mini-katastrofy, ale tak viete, tie problémy prvého sveta sú vážna vec!) a už by som si vzdychla a začala sa sťažovať. A takto nemôžem! Nedá sa mi už, deti ma zneškodnili!

A ešte chcem vám dačo povedať. Raz som išla po chodníku a videla som zjav, ktorý si už asi aj do smrti zapamätám. PROSTE deti také malé malilinké, čo mi boli možno po kolená, išli zo škôlky s pančelkou /rozumej pani učiteľkou/ a mali na sebe reflexné vesty To ma proste dojalo. A ako okolo mňa prechádzali, tak sa tak zvedavo obzerali ešte /dobre, keby som sa aj ja zvedavo neobzerala, nevedela by som, že sa aj ony, ale to je jedno, ja som mala dôvod!/.

Dakto si povie, "dobre, a pointa?"
Tak si to povedzte kľudne, ja pokračujem ďalej a mám vás rada, hoci nie ste deti. Alebo tak dajak.

Ako som písala ten blog o vtipnosti, tak musím povedať dačo. Poznám trojročného chlapčeka z toho istého kostola, s ktorým vediem pre mňa asi najvtipnejšie rozhovory vôbec. A je to čudné, ale je to tak. Síce je trochu divné, že sa ten chlapčík ani nesnaží skryť to, ako sa smeje na vlastných vtipoch, ale aj tak je to paráda.

A tú prvú vetu z nadpisu mi dneska povedal asi 9-ročný chlapec z toho kostola. Vždycky mi vraví také múdrosti. Dakedy sa zamračí a posťažuje sa mi na svoj ťažký život. A ja neviem, čo s ním, len sa smejem. No.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu