Sedím na zemi a myslím na teba.
Chýbaš mi.
Je 24.02.2011.
Mám zaracha...tak dlho sme spolu neboli von...

Podľa mňa sa naša ,,rodina" rodinou nazvať nedá.
Cítim sa ako na intráku a nie ako doma.
Teoreticky tu len prespávam a upratujem.
Neznášam svoju izbu,ako to tu mám vydržať?
Otec sa so mnou ani pre istotu nerozpráva a keď už,tak ma obviňuje.
Za všetko samozrejme môžem ja.
S bratom nemám spoločnú tému.
Raz si zbalím najdôležitejšie veci a vypadnem.
Zoberiem mamkine fotky a jenu fotku celej (ešte kompletnej) rodiny,kde sa všetci smejeme (a možno sme šťastná rodina),zoberiem peniaze a odídem.
Pôjdem,kam sa mi bude chcieť.
Cestou si však uvedomím,že nemám kde ísť,tak budem zúfalá.
Vtedy bude silná búrka a ja bezradná.
Dôjdem pred tvoj dom a zazvoním.
Budem ťa prosiť,aby som mohla aspoň jednu noc u teba prespať a ty ma budeš objímať a ľutovať.
V daždi.
Povieš len:,,Čakal som,kedy prídeš."
Celú noc budem sedieť na posteli a rozmýšľať.
Rozmýšľať kam pôjdem.
Ta sa budeš tváriť,že chceš aby som zostala dlhšie.
V skutočnosti vieš,že je to nemožné.
Na druhý deň sadnem na vlak a pôjdem na cintorín.
Natrhám kvety a dám ich na mamkin hrob.
Sadnem na vlak a posledné peniaze miniem na cestu do Kanady.
Pôjdem sa prejsť po Yellowstonskom lese až k super sopke.
Nechám sa priviazať k stromu.
A budem čakať.
Možno na smrť,možno na sen.
Príde sen a v ňom aj ty.
Pobozkáš ma na pery,povieš:,,nevzdávaj sa!" a zmizneš.
A mňa zožerie buď supersopka alebo iné divé zviera.
Ak by ani tento druh samovraždy nevyšiel...
...potom nasadnem do lietadla.
Otvorím dvere a skočím.
Pobozkám fotku šťastnej rodiny a fotku najkrajšej ženy-mamky.
A zomriem.
Najkrajšou smrťou,aká existuje.
A o niekoľko tisíc rokov...pri objavení Titanicu nájdu potápači v oceáne kus bižutérie.
Zhodou okolností,mojej bižutérie.
Náušníc,ktoré si mi daroval na Valentína roku 2011.
Naša rodina sa rozpadla.
Praskla.
Praskla pri smrti dôležitého člena.

 Blog
Komentuj
 fotka
shwarzcoolka  1. 3. 2011 17:41
krááásne!
Napíš svoj komentár