nič čakať nemohli. Už dávno bola mŕtva. Nebola však jediná."Čo sa to tu stalo?" Nechápal Reine. "Keď som tadiaľto šiel , vtedy tu bolo plno krásnych stromov rodiacich nové plody ale teraz? Všetko je mŕtve akoby ich mor pochytil."
Lilie dívala sa dookola. "Ani zvery tu žiadnej niet." Tak smutná je táto krajina." Zrazu víchor sťa ich od seba neodtrhlo. Spustil sa mohutný dážď. "Drahá markíza poďte tam vidím
úkryt!" I ťahal ju do jaskyne poblíž mŕtvych stromov.
Vonku sa rýchle zotmelo. Bolo krásne ráno a zrazu temná noc. I hmla spadla na smutnú zem. "Čo sa to deje?!" Bola vystrašená. Túlila sa k Reinemu. "Obávam sa že v tomto daždi nemôžem sa vrátiť. Počkám kým sa ten bes vonku neupokojí , dobre?" Pritakala. "Nemám rada búrky. Bojím sa." Vedel že je v danom momente nebude môcť veľmi pomôcť ale snažil sa ju upokojiť. "No vidíte? Ja nemám rád tmu a predsa som skončil v ..." Nedopovedal Lilie na neho pozrela vyčítavým pohľadom. "Viníte ma?" Videl slzy v jej očiach. "Kdeže." Zotrel jej ich. "Nakoniec nebyť toho , možno by som sa ani nevrátil ako duch pomsty."
V jej tvári sa objavil neistý úsmev. " Nemal ste sa objaviť! Mal ste rovno ožiť!" To čo vyslovila znelo panovačne a sebecky. "Kiež by som mohol drahá Lilie. I sám život by som dal za to aby som mohol byť s vami navždy. Ani neviete ako mi budete chýbať." Lilie vstala. "Nebudem! Zostanem s vami!" Upriamene mu hľadela do očí , kŕčovito držala za ruku. "Viem že nechcete aby sa to stalo. Ale nechcete ani po jednom ani po druhom čo mám teda robiť? Neostáva mi nič iné ako spraviť vám proti vôli! A radšej skoncujem so sebou ako by som mala zmárniť človeka i keď je to váš vrah , to ste uhádol nedokázala by som niekoho zabiť ani to niekomu prikázať." Stál tam , ticho s temnou v tvári. "Čakal by vás život v zatratení , nehovoriac o tých hrozných mukách keď by som ja svojej pomste došiel a vy by ste tu musela zostať naveky , sama a tiež o tom že JA by som vám nikdy nedovolil ublížiť si." Krútila hlavou. "A čo chcete teda robiť? Nepáči sa vám tu zostať so mnou , nepáči sa vám dovoliť mi ísť s vami, nechcete ma tu nechať navždy samú a pritom aj tak odídete či už budem živá a či nie!" Nepochopila to , to si myslel. " Rozumiem vášmu smútku ale ..." Strelila mu facku. "Žiadne ALE nechcem počuť!" Bolo to nečakané až ho to zabolelo. Nie na tvári kam ho udrela ale v jeho mŕtvom srdci. "Ja..." podíval sa von." Už prestalo tak silne pršať. Je čas sa vrátiť." Vyšli z úkrytu. Mračná sa na východe trhali. Búrka ustupovala.
Stále však silne hrmelo. "Ak sa vrátim ... čo bude s vami?"
Obzrel sa za seba. "Netuším..." Odpovedal ako keby tam ani nebol. "Deje sa niečo?" On sa strhol. "Niekto nás sleduje!" tu zrazu spoza stromu vyšli
dvaja zlodeji. Ako náhodou to boli práve tí dvaja ktorých stretli predtým. "Ruky hore
, šperky dole!" Zakričal jeden. Ten na opačnej strane však zakričal naspäť. "Hej Mira! Nie je to tá slečinka ktorú sme chceli okradnúť?
A tamto nie je ten ... " s hrôzou podíval sa na Reineho ktorý mal v očiach zášť a nenávisť. "To je predsa ten muž ktorého si .... ZABIL!!!" Pustili nože , pištole a ustúpili vzad. "Milí páni , pripravte sa na pomstu." Lilie uhla sa k stromom. "Reine..." pomyslela si že sú to snáď posledné chvíľky kedy ho vidí.
Oblaky v mračná opäť sa zmenili. Hromy a šum lístia udával hrôzostrašnú melódiu. Zvesť blížiacej sa smrti tiež potvrdilo to ako rýchlo sa schladil vzduch. Začalo pršať. Reine zmenil svoju podobu na Unzufriedena , obaja zlodeji vyľakaný na smrť nevedeli sa pohnúť. Len tam tak stáli a klepali sa. Unzufrieden vytiahol svoju dirigentskú paličku a začal dirigovať smrti čo má robiť. Najprv im do hlavy vložil desivé preludy. Navzájom sa videli ako mŕtvy nemŕtvy. Ľakali sa , nariekali nech už prestane. Lamentovali
že ich to mrzí a keby mohli nikdy by tú spúšť nestlačili. Pokračoval viac a viac ich mučil. Až kým ich duše na prach skoro nerozprášil. Prosíkali, bedákali no on sa však nenechal zastaviť. "Pomsta je sladká!" Vyriekol Unzufrieden a jediným zásahom blesku usmrtil tých dvoch. Lilie tiež sa bála keď obrátil svoj temný pohľad k nej. "U ... už je po všetkom?" Hľadela so slzami v očiach. Vietor pomaly utíchal, hromy boli tichšie. "Už je koniec , nemusíte sa báť , vám ja neublížim." Rozbehla sa k nemu , i objala ho.
"Prosím nechoďte preč!" Prosíkala jej slzy sa vpíjali do jeho oblečenia. "Títo dvaja budú ešte užitočný. Máme ešte trochu času kým si aj moja duša uvedomí že je koniec. Odnesieme ich k studni ak to stihneme budem môcť znovu ožiť."
"Tak na čo ešte čakáme?!" Rýchlo chytila ho za ruku. Hudbou preniesol ich a telá tých dvoch k studni. Hodil ich do nej. Začal odriekavať modlitbu:" Diejenigen, die in den Himmel, was du an mein Herz wieder kuschelte Leben zu leben. Wer alles kann, verwenden Sie diese hundert Seelen und belebe mich! Weil die Liebe wartet auf mich! (Ty čo na nebi žiješ, ty čo k môjmu srdcu život znovu privinieš. Ty ktorý všetko dokážeš , použi týchto sto duší a oživ mňa! Pretože láska ma čaká!)"
Veru
telá zo studne zmizli. Plno svetielok na nebi zažiarilo. Už vytešená tlieskala Lilie že jej milý sa vráti. No nič sa nedialo. Duše išli ku nebu. Tie ktoré patrili zlosynom ku zemi. "Ako to?!" Nechápal Unzufrieden. I on začal žiariť. "To ... to nie!" Lilie ho chytila okolo pásu. "Nemôžete ma opustiť!" Plakala, vzlykala. Jej drahý
Reine ju opúšťal. "Neviem čo sa deje!" Snažil sa vzpierať. Snažil sa aby neodišiel. Lilie plakala nevedel čo skôr či sa starať o to čo sa deje jemu alebo ju utíšiť. "Prosím neplačte! Ja ... neodídem bez vás nemôžem predsa...!" I ozval sa hlas smerujúci z oblakov. "Aby si znovu mohol ožiť potrebuješ ešte jednu dušu. Dušu toho kto ťa stvoril. Dobre teda , dám ti ešte možnosť aby si sa o to pokúsil. Máš však len jeden pokus!" Utíchlo to on prestal žiariť. "Dušu toho kto ma stvoril? Mamička ..."
Lilie sa zamyslela. "Musí to byť matka? Veď kde máte otca?" Reine sa snažil rozpomenúť na to ako jeho otec vyzeral. "Je mŕtvy. Zomrel keď som mal šesť rokov. Už si ani nepamätám ako vyzeral..."
Deň sa pomaly blížil j večeru. "V tom prípade ... neviem ako vám pomôcť. Nemôžem po vás predsa chcieť aby ste zabil svoju matku."
Sadla si na lem studne. " Je to smutné , ale asi sa s vami budem musieť predsa len rozlúčiť." Slzy v očiach , usmiala sa na neho. "Budete ma ale chcieť? Až budem stará a vráskavá?" Reine si pomyslel že
páčiť sa mu už asi nebude ale bude ju stále milovať. "Isteže áno. Ste predsa moja a ja som váš."
Vložil jej hlavu do lona. Ona ho hladkala po hlave. "Posledné chvíle s vami. Je to deprimujúce." Súhlasil bolo mu z toho smutno. "Nechcete sa ísť rozlúčiť s mamičkou?"
"Pravdaže chcem, ale bojím sa..." Nevedela čoho. "Toho že by som ju zabil." Zobrala jeho tvár do rúk a otočila ju k sebe. "Robte to čo vám hovorí inštinkt." Vstala a pokračovala. "Pretože iba ten a vaše srdce vám povie ako sa rozhodnúť." Dodala mu odhodlanie. "Poďme teda za ňou."
Kráčali kvetinovými záhonmi tak ako vtedy v ten krásny deň.
Nostalgia im dvom trhala srdcia na kúsky. Spomínali a premýšľali. Minulosť a budúcnosť. Mysleli na to čo bolo a bude a tým že teraz práve sú stále spolu na to nemysleli. "Mamička, si tu?" Grófka zdvihla pohľad od knihy ktorú čítala. "Synček?" Videla ho ale už si nevedela spomenúť na to aký je jeho teplý dotyk teraz cítila iba chlad. "Mamička pomstil som sa. "Začal Reine. "Ako to?" Vysvetlil jej to ručne stručne. " Pomstil som sa. Tí ktorí ma zabili sú už mŕtvy." Grófka sa potešila. "Zostaneš tu s nami?" Spýtala sa , Reine automaticky presunul svoj pohľad na zem. "Nemôžem..." Grófkin prísny pohľad naznačoval aby rýchle pokračoval. "Ak by som tu chcel zostať musel ... musel by som obetovať ešte jednu dušu ... a to vašu mamička, vašu." Vydesila sa. "Prišiel si aby si..." nenechal ju dokončiť to. "Aby som sa rozlúčil." Grófka chytila sa za srdce. "Synček ... prečo to nespravíš? Som predsa stará žena čo chvíľa ma i tak navštívi smrť, už len kvôli môjmu chorému srdcu. A vy mladí žili by ste dlhšie, v šťastí!" Reine neveril tomu čo jeho matka hovorí. Sama mu kázala aby ju zabil? Nemožné." Ale mamička!!!" Posadil sa. Bolo to na neho mnoho slov. Grófka Rote si k nemu kľakla. "Chcem aby môj syn žil. Nie je dobré ak matka prežije svoje dieťa. Raz som ťa stratila a dala by som čokoľvek aby si bol opäť tu , aj svoj život." Objala syna okolo nôh. "Tak prosím nepremýšľaj a sprav to. Pre teba , pre markízu , pre mňa." Reinemu stekali slzy po tvári. "Nie mamička
, toto nedokážem!" Lilie tam len stála, tiež plakala ale nič nepovedala. "Ak nemôžeš ty , tak to spravím sama." Vsala do ruky nôž na otváranie obálok." Ich liebe dich mein sohn!(Milujem ťa synček!)" prebodla svoje staré srdce. Chvíľku ešte žila no nie moc dlho. Zhrozený tým čo videl nedokázal sa ani pohnúť. "Grófka!" Lilie padla v kolená s plačom aký u nej ešte nevidel. "Mamička!!!!" Prebral sa s tranzu no bolo neskoro. "Nedokážem žiť za obeť tvojou dušou!" Lilie chytila ho za ruku. "Musíte! Inak by jej obeť bola zbytočná! Už nemôžete ustúpiť!" Bolo jej to ľúto ale nechcela mu dovoliť aby znesvätil obeť jeho matky. "Ako ale môžem?!" Lilie vstala. "Tu! Vezmite jej telo do záhrady! Vhoďte ho do studne! A žite!!!" Chvíľu ešte váhal ale spravil tak. Keď ju niesol za ním ostávala krvavá cestička. Chcel aby na všetko zabudol. Chcel aby na všetko zabudla Lilie aby boli spolu šťastní a nemali v pamäti túto strašnú noc. "Hoďte ju tam , môj drahý knieža. A žite. Nie tak pre vás , nie tak pre mňa ale kvôli nej."
Hľadel do temnej studne. Mám nemám? Váhal a váhal dlho. "Tak spravte to!" Lilie nechcela čakať bála sa že ak bude ešte chvíľu čakať že to nepôjde. "Ja ... ja to proste nedokážem!" Nebesia sa znovu ozvali. "Nemusíš to spraviť. Len teraz sa ťa pýtam , chceš žiť?" Reine podíval sa na matku , podíval sa na Lilie. "Ja ..." dúfala , čakala, modlila sa aby odpovedal správne. "Nechcem žiť s pocitom že som zabil matku , ale nechcem umrieť a odísť bez Lilie!" Zhrozila sa. "Čo ste to riekol?!" Nebo to vzalo doslova. "Dali sme ti možnosť ožiť. Ty si ju zahodil a ešte sa opovažuješ usilovať aj o život svojej milovanej?" mocný hlas sa zasmial. Znelo to ako hrom a jarný vánok dohromady. "Vy ľudia ste smiešny. Ale
budíš!" Svetielko , duša jeho matky vyšla z tela ktoré pomaly mizlo. "Markíza Lilie von Goldene , milujete tohto muža natoľko že s ním zomriete?!" Lilie tam stála neodpovedala. " Lilie...?" Reine zneistel.
avatar
"Vy premýšľate?"
Objal ju. "Musíte premýšľať po tých slovách ktoré ste pre mňa mala?" Spustila svoje ruky z jeho pásu. " Nie , nemusím premýšľať."
Podívala sa do jeho očí , následne vzhliadla k nebu. "Moja odpoveď je ..." Reine čakal ona akoby naschvál predlžovala okamih odpovede. "Aká je vaša odpoveď?" Už ho to nebavilo. Moc sa obával.
"To mi neveríte? Ten strach vo vašich očiach vidím. Je jasný ako hviezdy na oblohe. Som z toho naozaj smutná. " Usmiala sa , tak tragicky akoby jej zabodol nôž do hrude. "Moja odpoveď je samozrejme áno , ale ..." To ale tam rozhodne čakal. " Musíte mi sľúbiť že ma nikdy neprestanete milovať." Ale toto už nečakal. "Samozrejme budem. Vy a ja. Sme si súdený , navždy!"
Mocný hlas opäť zadunel. Zdvihol sa vietor. Všetko živé naokolo bolo však tiché. Viali iba ich vlasy a šaty. Lístie na stromoch sa ani nehlo. "Aký zvláštny pocit." Ich telá sa rozžiarili. Duše ich opúšťali. "Reine von Blume , Lilie von Goldene vaše duše boli spojené zlatým vláknom. Láska medzi vami je tak silná že siaha až za hranice možností. " Prázdne telá padli na zem , nezmizli. Duše sa niesli za hlasom v sprievode jednej z pesničiek ktoré Reine napísal. Vtáky i zvieratá cítili že dobrí ľudia odchádzajú a venovali im poslednú rozlúčku. Posledné uctenie ich života a lásky.
Nebo sa zatvorilo a všetko utíchlo.
Z ich tiel stal sa nový ružový záhon.
Hans ktorý všetko sledoval z diaľky sa vrátili domov bez markízy. Dlho skúmali kam by mohla zmiznúť. Nakoniec usúdili že ju proste zabil. Odsúdili ho , jeho verného sluhu , komorníka Hansa na smrť obesením. No skôr než zomrel vyrozprával príbeh svojmu vnukovi. Ten ho povedal svojmu a ten zase svojmu. Takto sa dedil z generácie na generáciu až kým sa z neho nestala legenda, z legendy báj a z nej rozprávka. A teraz? O niekoľko stoviek rokov neskôr? Znovu sa príbeh objavil tak isto ako hudba zo spomínanej studne a prečo? Nikto nevie. Možno tam je ďalší nešťastník hľadajúci pomstu či naozajstnú lásku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár