Kým bola slečna Lilie zatvorená vo svojej izbe s trúchlením nad tým čo sama s telom spravila v záhrade Reineho matky diali sa zvláštne veci.
Bolo letné obdobie to znamenalo že rozkvitnutá záhrada lákala mnoho obdivovateľov aby sa prišli pozrieť na krásu kvetov. Samozrejme po celom dni prechádzania väčšina zastala pri studničke. Mnoho z tých ľudí sa však nevrátilo hlavne tí ktorí zastali pri studničke po súmraku. Ľudia začali si šepkať o duchovi pomsty Unzufriedenovi čo ťahal ľudí do studne a z ich kostí robil si nástroje hudby. Každú noc bolo počuť zlovestné hranie šíriace sa ľstivo k ušiam stratených pocestných ktorých lákal k nemu k istej smrti. I každý tretí deň chodila jeho matka prosiť k studni aby s tým prestal no Unzufrieden nenechal sa vyprosiť. Sám by pokoju nedošiel kým sa nepomstí tým ktorí ho zabili a to mohol docieliť iba tým že sa o okolí rozšíri zvesť o duchovi pomstiteľovi pretože na dne studne chránil ten najväčší poklad. Uväznené ľudské duše z ktorých nápoj života sa mal stať. A však potreboval na to tisíc duší zabitých v utrpení aby mohol nápoj vypiť a znovu ožiť. Takto sa šírili šepoty o Unzufriedenovi na ktoré reagovali zvedavci milujúci záhady a tajomstvá.
„Prosím , pripravte mi voz! Rozhodla som sa že jeho matku predsa len navštívim.“ Rozkázala Lilie. Podvečer nasadla do vozu a vydala sa na cestu tam kde to všetko začalo. Ako sa tak blížili k záhrade i oni započuli zvuk ktorý vábil k studni. „Zastav!“ Lilie vystúpila z vozu, rozhliadla sa a započúvala. „Tá hudba ... Reine!“ Skríkla a rozbehla sa tam odkiaľ to vychádzalo. „Renie von Blume!“ Kričala a kričala. Odpoveď neprichádzala. Už bola temer pri studni keď tmavú postavu s dirigentskou paličkou v ruke zbadala. O krok vzad ustúpila lepšie sa pozrela a riekla:“ Vyzeráte trochu inak ale spoznávam vo vás svojho priateľa!“ Chcela sa priblížiť no muž sa strhol. „Nepribližujte sa drahá markíza , pokiaľ nechcete skončiť ako tých sto nešťastníkov pred vami!“ Zlovestná hudba utíchla. Ticho pohrávala smutná melódia z ktorej bolo cítiť smutný príbeh onoho človeka ktorý ju zložil. „ Vy by ste ma zmárnil? Zaslúžila by som si to len čo je pravda ale ... „ utrela si slzy z tváre.“ Prečo márnite aj tých nevinných ľudí?! Svoju pomstu chcete predsa zrovnať s tými ktorí vás zabili!“ Panovačne sa rozbehla k mužovi sediacom na kraji studne. Objala ho okolo krku a ticho mu šepkala do ucha. „Zoberte ma so sebou!“ Prosíkala niekoľko krát. On iba ticho sedel ani brvou nehol. „Ak sa nevzdialite budem to musieť spraviť. Pretože iba pri zmárnení človeka dokážem ešte určiť či mám nejaké pocity.“ Odtiahol ju od seba. „Drahá markíza , moje srdce i keď je mŕtve vždy patrilo iba vám!“ S týmito slovami zmizol ako prízrak. Začalo svitať. Markíza Lilie si sadla k studni hľadela dovnútra. Iba sem tam pri slnečnom lúči padajúcom dnu zbadala ľudské telá. Telo kniežaťa Reineho bolo pochované pod tými ktoré Unzufrieden zmárnil. „Ak drahý knieža ...“ Hodvábne šaty jej vlhli pod dažďom sĺz. „Slečna Lilie , je čas ísť. „ Hans jej pomohol vstať. Odviezol ju ku grófke Rote.
„Vy ste ho videla? A ste tu? Medzi živými?!“ Neveriacky krútila hlavou. „Oh drahá markíza už nikdy sa k tej studni nepribližujte! Už to nie je Reine ktorého sme milovali. Mohol by vám ublížiť!“ Krútila hlavou snažila sa rozpomenúť kam uložila bylinky na čaj. „Nemyslím si že by to spravil. Vám predsa tiež neublížil.“ Rote sa natiahla po šálky. Kanvica s vodou už vrela hnusný pišťavý zvuk niesol sa celým domom. „Je to môj syn ale nie je to môj syn. Telo v studni, jedno z mnohých je jeho ale duša zmenila sa v pomstiteľa.“ Zaliala mätu so šípkami a nechala lúhovať. „Prosím sľúbte mi že sa k tej studni nepriblížite na päť krokov!“ To bola vzdialenosť kde jeho reťaz končila. „To vám sľúbiť môžem.“ Po poludňajšom čaji čakala na zotmenie. „Slečna vyzerá to na búrku , nemala by ste ísť von , vydržte do zajtra!“ Bedákal starý sluha. „ To je v poriadku idem tam!“ Išla. Kým prišla k studni mala premočené celé šaty. „Unzufrieden von Friedhof!“ Zvolala smerom k studni. Nikto sa neozýval. „ Reine von Blume!“ Zvolala druhý krát. Stále nič. „ Duch pomstiteľ!!!“ I posunula sa o krok bližšie a tu už stál temný duch. V ruke držal čiernu ružu obdivujúc jej krásu. „Nádherná však? Jedna jediná zo všetkých druhov v tejto záhrade a rozkvitá iba za krvavého súmraku.“ Ona vedela čo to znamená. „Máte ďalšiu obeť?“ Odvážila sa až k studni i keď porušila sľub daný grófke. Nahla sa cez okraj. Ako sa tak nakláňala zableslo sa ,zahrmelo. Ona sa ľakla a padla dnu. „Markíza!“ Zakričala čierna duša. Voda tam už skoro nebola všetko zapĺňali smradľavé mŕtvoly. Skočil za ňou. Pomohol jej vstať. „Aké je to tu odporné!“ Pritúlila sa k nemu. Mŕtve telá obmýval dážď. „ Moja matka vás určite varovala že sa máte od studne držať na päť krokov, mám pravdu?“ Prehrabol jej mokré vlasy. „Posledný krát vás varujem. Pomôžem vám von zo studne ale už sa nepribližujte ak nechcete byť jednou z nich. I ukázal na tri mŕtve telá mladých slečien. „Vyzerajú ako bábiky. Sú mŕtve ale stále nádherné.“ Natiahla sa rukou k jednej no on ju už niesol hore. Tam ju položil do blatovej pôdy otočil sa a hral svoju melódiu. „Knieža Reine , nie gróf Unzufrieden chcem len aby ste vedeli že vás neprestanem sledovať. Záleží mi na vás i keď ste už mŕtvy!“ Po týchto slovách otočila sa a mierila späť do domu.
„Knieža Reine je už mŕtvy , jediné čo po ňom ostalo sú piesne a túžba po pomste z ktorej som sa narodil ja. Mojou úlohou je zbierať duše ktoré sa nechajú zvábiť melódiou. Sú to duše ktoré si nezaslúžia žiť pretože melódia prehovára srdcia ku zločinu. Iba tieto tri slečny ktoré svoju krásu uchovávajú i po smrti, čo ako bábiky vyzerajú tie boli čisté iba zomreli keď boli mnoho zvedavé.“ Hudba i tmavá postava zmizli s ďalším svitaním.
„Slečna Lilie ste nachladnutá! To z toho včerajšieho dažďa! Ležte prosím , prinesiem vám teplého čaju!“ Hans len oči prekrúcal nad tým aká je jeho paní živá keď má teploty že hreje viac ako kachle. „Iste , iste. „ Snažila sa spolupracovať. I tak mala v pláne za každú cenu znovu navštíviť studňu. Nemohla , nechcela to nechať len tak keď vedela že je tam jej priate. Vyčítala si to. Predsa len bola to jej vina že skončil práve v tej studni.
„Markíza Lilie, smiem?“ grófka pootvorila dvere. „Len poďte.“ Pozvala ju ďalej. „Čo sa deje?“ Posadila sa na kraj postele. „Iba ... prosím odíďte čo najskôr!“ Nechcela ju vyhadzovať ale vedela že to pre ňu nie je bezpečné. „Odísť? Teraz? Keď ma tu je najviac potreba?!“ Neverila tomu čo práve počula. „Ak sa vám niečo stane ...!“ Vo vzduchu sa niečo zmenilo. Markízu i grófku upútalo čosi z vonku. Obe sa rozbehli k oknu. Všade bolo slnečno ibaže nebolo počuť ani vtáčí spev ani šum lístia. „Reine ...“ Lilie nehľadiac na to že má horúčku rýchlo utekala k studni. I grófka sa k nej pridala. Boli už tesne pri nej keď tu si ho všimli. Nebol to ten duch z noci. Ten mal tmavé vlasy. Čierne oči. No pred nimi stál mladý knieža Reine tak ako si ho pamätali. Bledo-vlasý s modrými očami. „Rei ...ne!“ Jeho matka padla v slzy k zemi. „Ako je to možné?“ Veď predsa vždy vychádzal iba po súmraku a ako prízrak vyzeral. A teraz? Akoby znovu ožil. „Niečo sa stalo. Reťaz čo ma držala pukla.“ V rukách držal polámané kúsky reťaze ktorá ho väznila.“ Ste voľný!“ Zakričala Lilie. Objala ho. „Oh aká som šťastná!“ To však ešte nevedela celú pravdu. Zobrali ho do domu. Postarali sa o neho. Matka mu dala najesť i napiť. Akoby bol znovu živý. Nič ako keby sa nestalo. No keď priblížil sa večer. „ Slečna Lilie , musím sa vám s niečím zveriť.“ Postavil sa ku vchodovým dverám. „Unzufrieden je stále vo mne iba čaká na večer aby mohol ísť hľadať tých čo ho zmárnili.“ Tu slnko zapadlo a on sa zmenil na čierno odetého grófa. „Môžem vám nejako pomôcť?“ I objal ju a riekol. „Toto je moja záležitosť. Prosím modlite sa pre mňa a nečakajte že sa vrátim.“ Rozlúčil sa a odišiel. Markíze zostávali celú noc oči pre plač. „Nemám na neho čakať? Musí sa vrátiť!“ Rozhodla sa že pôjde za ním. Obliekla si dlhý čierny plášť a s ohňom sa vydala do lesa. Po prvej zatáčke však nevedela kade. „Viem že bude na tom mieste kde ho zabili , ale nepamätám si cestu tam!“ A unavená sadla si popri ceste ku veľkému dubu. Zaspala.
Čosi sa jej dotklo. Prikrylo ju. Ona otvorila oči a ešte ospalá zívla. „Kde to som?“ Čakala že odpovie jej Reine alebo Hans , bol to však len nejaký žobrák. Okolo idúci ktorý ju našiel. „Mladá slečna by nemala spávať v lese.“ Podal jej misku s ovsenou kašou. Bolo už neskoré poludnie. „Len jedzte. Neviem prečo ste tu ale asi mali by ste nabrať silu.“ Lilie ovsenú kašu v živote nejedla. Prišlo jej to trošku nechutne vyzerajúce ale mala hlad a tak sa do toho pustila. „Ďakujem dobrý muž , ako s vám môžem odmeniť?“ Podala mu prázdnu misku a utierala si zvyšky kaše z líc. „Len si dávajte pozor pri tom čo hľadáte.“ Nepoznal ju ale ako keby vedel čo tam robila. „Čože?“ Pretrela si oči. Muž tam nebol. Zmizol tak ako sa objavil. Trochu vyľakaná z čudného prebudenia rozpomenula si na cestu na ono miesto.
„Dva duby doľava , potom pri zelenom brečtane na pravo a potom stále rovno k lúke. „ Utekala len čo jej nohy stačili. Modlila sa aby ho tam našla. Keď tam dorazila lúka bola rozkvitnutá. Nádherné miesto. Len tak si spomenula. „Tu je to nádherné , aké to asi je na tom mieste ktoré mi chcel vtedy ukázať?“ Čosi za ňou zašuchotalo. Otočila sa. „Tak som vás našla!“ Reine sedel pri ceste pod kríkmi. „Prečo ste ma hľadali?“ Priblížila sa k nemu. „Pretože vás mám rada a chcem vám pomôcť aj keď vy moju pomoc odmietate!“ Držal v ruke kvety z lúky. „Moc mi vás pripomínali drahá markíza.“ Jeden jej vložil do vlasov. „Sú nádherné.“ Oprela si hlavu o jeho rameno. „Knieža Reine?“ Po chvíľke mlčania spýtala sa. „Kde je to miesto ktoré ste mi vtedy chcel ukázať?“ Reine sa zamyslel. Nevedel si spomenúť. Premýšľal a premýšľal. „Viem že bolo nádherné len ... nepamätám si kade sa tam išlo.“ Vložil si hlavu do dlaní. „To nevadí! Poďme to nájsť“ Spolu!“ Postavila sa. Rukou vzala jeho ruku a ťahala ho čo najďalej od tak prekrásneho no smutného miesta. „Ale ja...!“ Škaredo sa na neho podívala.“ Žiadne ale! Je mi jedno či Reine alebo Unzufrieden! Ste môj priateľ! Prosím zabudnite na pomstu! Zostaňte so mnou!“ Vedela že ak dôjde svojej pomste tak jeho duša odíde a už ho neuvidí. „To predsa nemôžem.“ Venoval jej osamelý úsmev. „Drahá markíza ste pre mňa celý svet ale ja som už mŕtvy a vy stále žijete. Moja jediná úloha je pomstiť sa. Tak rád by som zostal ale viete že je to nemožné.“ Venoval jej bozk na líce. Ona sa rozplakala. „Tak ... tak ma zoberte so sebou! Život bez vás je nepekný! Prázdny!“ Pohladil ju po vlasoch. „Raz budeme opäť spolu, ale teraz musíte žiť.“ Zadíval sa medzi dva stromy ktoré nad cestou tvorili klenbu. „Ahá! Už viem kade!“ Vzal ju za ruku. Cestou obdivovali prírodu. Tu tam zbadali srnku či poľného králika. „Už ma bolia nohy, je to ešte ďaleko?“ On necítil únavu , ani bolesť. Jeho telo bolo ľahké ako jarný vánok. „Oddýchneme si?“ Z jablone zniesol jej červené jablko. „Vtedy som vám ho chcel dať , to najkrajšie ale nemohol som.“ Očistil a podal jej ho. „Bolo by mi jedno aj keby ste mi dal kaktus. Ak by bol od vás a z lásky milovala by som ho rovnako ako vás.“ Bolo nevídané vidieť ducha začervenať sa. „Lichotíte mi markíza. Moja srdce patrí iba vám to viete.“ Bozk na čelo. Venoval jej ho tak láskyplne že ani jeden z nich nechcel tú chvíľu ukončiť. „Je mi s vami tak dobre.“ Vložila hlavu na jeho kolená. Ležali spolu v tráve a odpočívali. „Mali by sme sa vrátiť.“ Podíval sa na slnce ktoré sa chystalo spať. „Zostaňme tu! A zajtra budeme pokračovať na to miesto! „ Naliehala .“ Nebudete sa báť sama v lese?“ Narážal na to že on bude musieť ísť znovu hľadať. „A musíte ísť? Nemôžete jednu noc zostať so mnou?“ Smutne sledovala ako sa mení. Muž s hrubším hlasom. Temná časť Reineho objala ju okolo ramien. „Reine by zostal ale ja som Unzufrieden duch pom...“ Prerušila ho. „Ako som vravela jedno či Reine alebo Unzufrieden. Ste tá istá osoba iba trošku inak vyzeráte!“ Držala ho za ruku s úmyslom nedovoliť mu odísť. Keď sa tak pozeral na ňu , uzlík plná lásky k nemu nedokázal vstať. Zostal.
„Trasiete sa.“ Bolo to o niekoľko hodín nad ránom. „Je mi trošku chladno.“ Prisvedčila. Pritisol si ju k sebe na hruď. „Moc vám to nepomôže ale snáď vám bude aspoň o trochu teplejšie.“ Bolo jej s ním dobre. Pravda že nechcela aby odišiel. Chcela aby bol šťastný ale myslela aj na svoje šťastie , ktoré by bez neho bolo pochabé. „Gróf Unzufrieden je tak nežný keď chce.“ Zasmiala sa. Zadivene jej vzhliadol do očí. Boli ako mačacie. Jasne zelené v tme s odrazom mesačného svitu prišli mu akoby svietili. „Poznám jeden spôsob ako by ste mohla byť s Reinem.“ Zakuckal sa. Nevedel či má pokračovať a či nie. „Aký?!“ Vyhŕkla netrpezlivo.“ Tie telá v studni. Majú duše z ktorých sa dá vyrobiť nápoj nesmrteľnosti.“ Oznámil sucho. „Nápoj nesmrteľnosti? A kde je háčik?“ múdro riekla. „Tých duší je tam iba o dve menej ako je sto. Potrebuje ešte dve duše. Tie ktoré ma zmárnili. Ale sám ich zabiť nemôžem. Pomstil by som sa tak a odišiel ešte skôr ako by bol nápoj hotový. Ja ich môžem nájsť , ale zabiť ich musí niekto iný.“ Markíza premýšľala. „A je to isté? AK by ich niekto zmárnil tak by sa mohol vrátiť späť k životu?“ Unzufrieden sa odmlčal.“ Áno.“ Markíza vystrelila ako strela. „Tak na čo čakáme?!“ Zostal len nemo sedieť. „A ste si istá že niekoho dokážete zabiť?“
„Pre Reineho , dokážem všetko!“ Podívala sa na obzor. „Bude svitať.“ O niekoľko minút sa zmenil v bledo-vlasého chlapca. „Drahá markíza. Vy chcete kvôli mne zabiť človeka? Veď vám robí ťažko odtrhnúť živý kvet.“ Markíza sa zaškerila aby ju nechal tak. „ Ak budete môcť byť potom so mnou, znovu žiť tak áno.“ Reine sa zamyslel. „Dokážete potom žiť s myšlienkou že ste niekoho zabila? Áno sú to zločinci , ale tiež sú to ľudia.“ Na toto nemyslela. „ Ak neobživnete vy tak ja zomriem.“ Pevné rozhodnutie na to že ju napadlo v tomto momente , pomyslel si Reine. „Ak sa vám niečo stane nedôjdem pokoju, to chcete?“ Usmial sa akoby vedel že jen to vyhovorí. „No ak by som sa zabila nedovolia mi ísť do neba, ani ja by som nedošla pokoju.“ Skonštatovala s vystretým prstom ako najmúdrejšia osoba na svete. „Vážne neviete o čom hovoríte. Pomstím sa. Iba ja nikto iný!“ Zaiskrilo sa mu v očiach. „Ale ... Vy nechcete obživnúť?“ Prepadol ju smútok.“ Chcel by som ale nie za cenu že si ušpiníte ruky vraždou.“ Markíza tuho premýšľala. „A ak by to spravil niekto iný?“ Neveril svojim ušiam. Bola ochotná niekoho zabiť a keď to nemohla spraviť ona tak by to dokázala podstrčiť niekomu inému? „Proste to nechajte tak , mŕtvy by mali zostať mŕtvymi.“
„Nájdem iný spôsob ako byť s vami. Sľubujem!“ Reineho to potešilo ale dodal:“ Nemala by ste tak isto niečo sľubovať pokým na niečo také neprídete s určitosťou.“ Pohladil ju po vlasoch. „Ak to nenájdete tak sa nič nedeje. Budeme spolu po vašej smrti na večnosti.“ I keď ona chcela byť s ním už teraz. Nechcela čakať na to kým bude stará a vráskavá prisvedčila na súhlas. „Vo večnosti ...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár