Do vnútra pulzujúceho srdca sa dostala.
Vidíš ako málo stačí?
Vyhlbuje dieru a dostava sa tam čoraz väčšia špina.
Špina zvaná túžby tela, bolesť, utrpenie, smútok, často-krát beznádej, hlad po dokonalosti sa zväčšuje.
Srdce je každou kvapkou krvi bližšie a bližšie k smrti.
Obaľuje sa pokryteckými obalmi, ktoré hnilobou smrdia.
Usmievaš sa? Áno ale pritom ti smrdí z úst.
Miluješ? A čo ti to potvrdzuje? Túžba tela alebo ducha?
Kto pomôže vybrať tú špinu z útrob? Kto vytrhne hroty ihiel do mora zabudnutia?
Slnko zapadlo pre boľavé srdce.
Hniloba a bolesť zakryla nádej, že prežije vôbec noc.
Nový deň je 1000 rokov ďaleko.
Len svojou silou sa snaží priplaziť aspoň k svieci.
Ale neveri už ani v seba.
Potrebuje aspoň kvapku vody v tom pekle, v ktorom je.
Reťaze, okovy, mreže ho nechcú pustiť k studni života.
Je to až príliš ťažké. Ťahá ho to na zem.
Nedokáže sa samo vyslobodiť spod ťarchy.
Chce kričať ale ma zapchaté ústa pozlátenou skazou.
Zrazu zacíti čerstvý vzduch cez slamku.
Ale to je len presne určená dávka, ktorá hneď vyprchá a zase cítiť len smrad hniloby.
Zazneje ešte hudba? Alebo to bude trvať do nekonečna?
Nechce liek, ale liečiteľa.
Nechce dúfať v slobodu, ale veriť.
Nechce bezduchý úsmev, ale smiech.
Nechce pominuteľný vánok, ale veternú spúšť.
Nechce slamku, ale záchranu.
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nechce dúfať v slobodu, ale veriť.
Nechce bezduchý úsmev, ale smiech.
Nechce pominuteľný vánok, ale veternú spúšť.
Nechce slamku, ale záchranu...
Uzasne vystihnute...