Varmana Saman
Keď Salmern skončil v bezvedomí, jeho otec bojoval s vojakmi. Avšak do boja zasiahol aj Xer a tým spečatil neodvratný osud. Salmernov otec padol v boji rukou vládcu, ktorého mal chrániť.
Salmern sa prebral po troch dňoch blúznenia v akejsi chatrči. Najprv nevedel nič rozoznať. Mal zakalené oči a v mysli sa mu stále vracali nočné mori. Postupne však začal rozoznávať predmety. Ležal na malej posteli v nejakej starej chatrči. Vedľa postele po pravej strane bola stolička a malý toaletný stolík. Podlahu tvorila len udupaná zem.
Zrazu sa otvorili dvere. V nich stálo dievča. Odhadol ju asi na toľko čo mal on. Oči jej v prítmí svietili ako drahé modré kamene. Jemná pleť bola mierne opálená .Žlto hnedé vlasy mala zviazané do chvosta, ktorý jej slabo vial. Jemné šaty jej viali v slabom vetre, ktorý skôr pripomínal povzdychy. Jemné pohyby ju priraďovali k anjelom. Jediné čo však na nej vnímal boli tie úžasne modré oči. Bol ako zhypnotizovaný.
„Dobré ráno. Už som sa bála, že sa ani nezobudíš.“
„Dobré ráno.“
„Bolí ťa niečo?“
„Ani nie. Ako som sa sem dostal?“
„Našla som ťa neďaleko nejakého zhoreniska. Podľa toho, čo som videla, tam stál dom.“
Salmern si vtedy všimol tácku s jedlom. Bol ukrutne hladný. Dievča si zrejme uvedomilo, že na tú tácku pozerá.
„Asi si poriadne hladný.“
Salmern mlčky prikývol. Dievča zatiaľ položilo tácku z jedlom na toaletný stolík.
„Koľko som tu?“
Dievča sa zamyslelo. Salmern sa zatiaľ posadil a chytil do ruky chlieb.
„Niečo okolo dvoch dní. Podľa toho, čo som však na tom mieste videla, si tam bol asi deň.“
Salmernovi vypadol chlieb z ruky. Tri dni?
„Našla si aj niekoho iného?“
„Nie, len teba. Vlastne, ako sa voláš?“
„Salmern Zuch. A ty máš aké meno?“
„Volám sa Varmana Saman.“
„Ty si dcéra vodcu zbojníkov?“
„Áno. Môj otec bol kedysi vážený človek. Potom ho však z jeho panstva vyhnal vládca.“
„Myslíš Xera?“
„Ty si ho nazval menom?“
„Poznáme sa. Ale niesom s ním zadobre.“
„Počuj, okrem teba som na lúke našla akýsi neforemný meč. Schovala som ho na bezpečné miesto, nemaj strach.“
Salmern sa totiž okamžite vztýčil. Výraz v jeho očiach nadobudol strašidelný pohľad.
„Musíš mi ho vrátiť.“
„Hádam je tvoj? Vraví sa, že patrí rodu Zraner.“
„Ty si ho niekomu ukázala?“
„Otcovi. Je na tom niečo zlé?“
„To áno. Patrím totiž do veľmi starého rodu.“
„Nehovor.“
„Je to tak. Ten meč vlastnila moja rodina už stovky rokov. Na oko sa tvárime ako rodina Zuchovcov, alebo sme sa tvárili. Ale aj tak sme rodina Zraner.“
Varmana sa zatvárila prekvapene, ale bolo jasne vidieť, že mu neverí.
„Neveríš mi, že?“
Salmern si sadol na posteľ a sklamane sa pozrel na zem.
„To teda neverím. Ale jedno mi nie je jasné. Podľa povesti ste pred desiatimi rokmi opustili palác. Prečo?“
„Lebo som videl, ako sa zo syna stal vrah a zradca vlastnej krvi.“
„Koho tým myslíš?“
„Xera.“
„On zabil vlastného otca?“
„Videl som to.“
Varmana nemohla uveriť ako je to možné.
„Ako ti mám veriť?“
„Ak nájdem svoj meč bez toho, že sa odtiaľto pohnem, tak mi uveríš?“
„Ako ho chceš nájsť, keď sa odtiaľto nepohneš?“
„Jednoducho.“
Salmern začal meč volať. Samozrejme v duchu. Zavrel oči. Pred Salmernom sa zjavila mapa celého tábora a okolia. Vyzeralo to ako malá dedina. Na samom konci bola obrovská chatrč. Vyzerala ako malý palác. Okolo neho boli provizórne hradby. Meč sa ozýval práve z neho. Keď podišiel bližšie, zistil, že je celkom dobre strážený. Veľké dvojité dvere, ktoré sa dali z druhej strany zavrieť na závoru, mali na ráme vyryté lemovanie. Keď vošiel, objavil sa v chodbe, ktorá mala osem dverí. Meč sa ozýval z druhých dverí v pravo. Vošiel a zistil, že patrí dievčaťu. Pod posteľou objavil modrú látku pripomínajúcu hodváb. Vrátil sa späť.
„Ak sa nemýlim, tak na konci dediny, ak sa to tu tak dá nazvať, je väčšia chatrč s vyrytým lemovaním okolo dverí. Za dverami je malá chodba, s ktorej ide osem dverí. Druhé dvere v pravo vedú do priestrannej spálne. Meč je pod posteľou zabalený v modrej látke, zrejme hodváb z ostrova Dostas. Ak sa nemýlim, je to tvoja izba.“
Varmana neverila pre zmenu vlastný ušiam.
„Už ti verím. Je to moja izba a popísal si všetko veľmi presne. Ako si to však vedel?“
„Ja a môj meč sme spojený. Odo dňa ukončenia výcviku som ho dostal do opatery od otca. Neviem, kde je teraz môj otec, ale to sa dozviem len od neho. On jediný s ním má ešte kontakt.“
„Hneď ti ho prinesiem. Ale potom si musíš pohovoriť s mojim otcom.“
„V poriadku.“
Nečakal dlho. Varmana prišla s pláteným vrecom. Salmern ho rozbalil a vytiahol meč. Dlho s ním diskutoval. Aspoň tak sa Varmane zdalo. Salmernovi však čoskoro začali padať slzy. Jedna za druhou.
„Varmana, teraz niesom spôsobilí zhovárať sa s tvojim otcom. Od tejto chvíle držím smútok.“
Nepotrebovala viac vedieť. Opustila izbu a odišla k otcovi.
Xer hneď po odchode chcel zobrať meč, ale ten sa kamsi stratil. Ani jeden z vojakov ho nevedel nájsť. Po dvoch hodinách hľadania to vzdal. Vojakom prikázal podpáliť dom aj s mŕtvolou vnútri. Meč zmizol pred očami nepriateľov, ale aj tak ho našla Varmana. Pýtate sa prečo? Varmana má čisté srdce a meč to vycítil. Odhalil sa jej a ona ho odniesla. Vráťme sa však do paláca, kde sa Xer tešil z víťazstva.
„Fusto, to povýšenie stále platí. Chceš ho?“
„Áno pane.“
„Tak nech sa stane. Dostaneš Zuchov pozemok, ktorý som zabral. No teraz oslavujme. Máme na to príležitosť.“
„Samozrejme pane.“
Xer hodoval ako sa dalo. Avšak, nemohol tušiť, že rod Zraner stále žije. Jediné čo videl predtým ako sa rozpútal boj bolo, ako Salmerna vyhodilo z domu a pristál nevedno kde. Nenašli ho dokonca ani vojaci. Preto sa domnieval, že zomrel.
V tábore Sonfor zatiaľ Varmana rozpovedala otcovi, čo jej vyrozprával Salmern.
„Si si istá, že mu možno veriť?“
„Áno otec. Presvedčil ma tým, že objavil svoj meč a pritom sa ani nehol z izby.“
„Je to naozaj jeho meč?“
„Podľa toho čo som videla, áno.“
„Zdáš sa mi vystrašená. Trápi ťa niečo?“
„Áno otec. Salmernou otec je zrejme mŕtvy. Podľa všetkého ho zabil sám vládca. Salmern ho pozná dokonca aj po mene. Volá sa Xer.“
„Takže mi chceš nahovoriť, že sa on osobne pozná z Vládcom?“
„Áno otec. Teraz drží smútok a ...“
Varmanu prerušil náhli vstup do otcovej siene.
„Varmana, môžeš ísť. S tvojim otcom sa porozprávam. Sám.“
Varmana opustila sieň a nechala ich samých.
„Salmern Zraner. Je mi cťou, že ťa spoznávam.“
„S toho, čo som si vypočul, som zistil, že máš strach, Xino Saman. Bojíš sa, že ohrozím váš tábor?“
„Zrejme si počúval za dverami.“
„Nie ja. Meč.“
„Neverím.“
Salmern vytiahol meč z pošvy a zabodol ho do drevenej podlahy. Xino Saman sa nevedel vynadívať.
„Meč Zraňovač sa dedí z otca na syna. Je aj druhý meč, Zranerkon. Ten sa dedí z matky na dcéru. Náš rod chránil dynastiu Ganor dlhých 500 rokov. Avšak, keď Xer zavraždil svojho otca, opustili sme palác a usadili sme sa pri Brentonskej plošine. Moja matka zomrela pri mojom narodení. Zranerkon preto ostal na hrade, ale Zraňovač sme zobrali so sebou. Ako vidíte, meč Zraňovač tu teraz stojí zapichnutý do vašej dlážky. Nemáte dôvod neveriť mi.“
„Salmern. Som ti vďačný za tvoju úprimnosť. Budem rád, ak sa pridáš ku nám.“
„Ak sa nemýlim, tak som s vami. Inač by som tu už dávno nebol.“
„Máš pravdu Salmern. Podľa toho, ako dokážeš rozumieť svojmu meču, myslím si, že výcvik máš už sa sebou.“
„Samozrejme. Skončil sa len pred týždňom. Neučil som sa využívať silu meča a používať ho.“
„Výborne. Môžeš ostať u nás. Ubytujem ťa v jednej s komnát.“
„Prepáčte, ale ostanem v chyžke, kde ste ma prichýlili prvýkrát.“
„Nech je po tvojom.“
„Vďaka pane.“
Xino Saman potom zavolal svoju dcéru.
„Varmana, odveď ho do tej chyžky, kde si ho ubytovala.“
„Áno otec.“
Spolu prešli krížom cez chodbu a dostali sa von. Pri dverách stáli stráže. Varmana odviedla Salmerna do chyžky.
„Čudujem sa, že si neprijal pozvanie ubytovať sa v našom ¨paláci¨.“
„Som zvyknutý na také priestory, ale nikdy som si nezvykol v nich bývať. Mám radšej také miesta, ktoré mi pripomínajú môj domov.“
„Myslela som si. Ozaj, máš chuť sa prejsť.“
„Podľa toho kam.“
„Neďaleko je akýsi les. Zrejme súvisí s Brentonskou plošinou.“
„Ak súvisí, tak to zistím.“
Spolu vyšli severným východom tábora. Najprv stúpali po miernom briežku, ale po krátkom čase sa terén neprirodzene zvlnil.
„Toto mohla zapríčiniť len mágia.“
„Prečo myslíš?“
„Všimni si ten terén. A samotné stromy sú pokrivené.“
„Možné.“
„Vieš čo si myslím? Tento les súvisí s Brentonskou plošinou, ale je to vzdialená časť. Tamten vrch je vidno z druhej strany. Má dva vrcholy. Vidíš ho?“
„Áno, vidím. Ale stále neviem čo to má spoločné s mágiou.“
„Na týchto miestach vznikli oba meče. Vystúpili s týchto kopcov. Niekde tu musela byť magická vyhňa.“
„Skúsme ju pohľadať.“
„Nie. Je to posvätné miesto. Ty tam vojsť nesmieš. Jediný, kto tam môže vojsť, je člen rodu Zraner.“
„Bola som tam už hádam aj 100 – krát. Nikdy sa mi nič nestalo.“
„Mám taký dojem, že v osude meča sa niečo stalo. Preto si ho našla ty. Keď ma otec vyhodil z domu a ja som dopadol na kameň, tak pri poslednom výdychu zrejme zmenil môj aj tvoj osud.“
„Myslíš, že to bol jeho zámer?“
„Neviem. Mám však taký dojem, že Zranerkon, druhý meč rodu Zraner, má dostáť novú pani.“
Bol to však len predpoklad. Varmana na neho len tak nemo hľadela. To čo jej Salmern povedal, jej vyrazilo dych. Niekto zmenil jej osud len tým, že zomrel!
„Ako zistíme, že Zranerkon si ma vybral?“
„Len jednou cestou to možno zistiť. Vezmeme Zranerkon z hradu.“
„Ako to chceš dokázať? Cez stráže sa nemôžeš nikdy dostať.“
„Zraňovač má zvláštnu schopnosť. Sleduj.“
Salmern sa postavil oproti kamennej stene, niečo zamrmlal a prešiel ňou krížom.
„To je predsa nemožné!“
„Môj otec mi povedal, že nič nie je nemožné. Ale niektoré veci nesmiem skúšať.“
„Napríklad?“
„Privolať mŕtvych. Je to takmer nemožná vec, ale príliš by to oslabilo moc meča.“
„Takže by si bol schopný prejsť cez múr hradu?“
„Jednoducho. Hneď zajtra sa vydám na cestu. Otcovi nič nepovedz. Mohlo by to ohroziť váš život.“
„V poriadku Salmern. Sľúb mi niečo.“
„Viem čo myslíš. Ja sa vrátim.“
Hneď na druhý deň ráno sa Salmern vychystal na cestu Varmana ho však čakala vonku.
„Dúfam, že žartuješ.“
„Ani náhodou. Chcem ísť s tebou.“
„Mohlo by to byť priveľmi nebezpečné.“
„Nemám strach.“
Salmern hneď zistil, že nemá vyznám sa priečiť. Vyrazili na cestu teda spolu. Dorazili tam neskoro večer.
„Nesmiem chytiť Zranerkon priamo. Jeho moc patrí k živlu, ktorý pochádza z budúcnosti nášho národa.“
„Myslíš budúcnosť Mytorianu?“
„Áno. Vtedy bude vládnuť sila, ktorá vytvára blesky.“
„Dávaj si pozor Salmern.“
„Budem.“
Salmern vykročil k múru hradu. Varmana sa schovala neďaleko, aby ju náhodou nestretli stráže. Zranerkon bol uprostred katakomb. Bol preto nútený vojsť dnu a po schodisku prejsť dolu. Stretol pár stráží, ale nestihli ho zadržať, lebo sa v jednom momente odparil cez stenu ako duch. Vojakov a strážcov sa začala zmocňovať panika.
„Veliteľ, v hrade straší!“
„Ukážte mi strašidlo a ja vám poviem, o čo ide.“
Zaviedli ho do katakomb. Práve pred nich prešiel zo steny Salmern. Veliteľ ho hneď spoznal.
„Ty? Veď máš byť mŕtvy.“
„To ste si mysleli? Stojím tu pred vami, ale nebudete mať šancu ma chytiť.“
„Zadržte ho!“
V tej chvíli sa ozval rachot. Akoby padajúca stena. Zranerkon vycítil svojho brata a vybúral si dieru do svojho vezenia. Čoskoro bolo počuť ďalšiu padajúcu stenu. Dutý buchot a rachot sa čoraz viac približoval. Zrazu padla stena vedľa vojakov, veliteľa a Salmerna. Vznášal sa tam meč Zranerkon. Salmern nečakal. Zobral suchú handru, chytil meč a zmizol v stene. Za 10 minút bol vonku.
„Máš ho?“
„Áno, ale teraz treba zistiť, či je naozaj tvojim osudom, byť pani Zranerkonu a tým patriť do rodu Zraner.“
Varmana pomaly zachytávala meč do ruky. Celá sa triasla. V tej chvíli sa meč vhupol do jej ruky. Varmana sa rozžiarila. V tom momente obloha stmavla. Udiala sa zvláštna vec.
Hviezdy zhasli, zažiarili tri mesiace Mytorianu. Celú minútu sa ku sebe pomaly približovali. Nakoniec si stali jeden za druhý a osvetlili Varmanu matným svetlom. Zrazu sa ozvala rana ako z dela a zjavil sa blesk. Nie jeden, ale dva. Tie pristáli Varmane na hrudi i vo vlasoch. Namiesto toho, aby ju to zhodilo z nôh a zabilo, jej to urobilo niečo nevysvetliteľné. Blesky zmeraveli, akoby zastal čas a zmenili sa na kovové prívesky. Jeden ako náhrdelník, druhý ako brošňa. Akonáhle sa šperky usadili na miestach, kde patrili, sa hviezdy opäť rozžiarili.
„Si to ty! Patríš do rodiny Zraner. Od tejto chvíle ti patrí meč Zranerkon.“
„Ja nechápem čo sa stalo. Zacítila som ohromnú energiu. Prenikala mnou. Nedokážem si to vysvetliť.“
„Blesky ťa naučili to, čo učil môj otec mňa. Keďže je moja matka mŕtva, nemohla ťa učiť. Tak to na svoju zodpovednosť zobral Zranerkon.“
„Chceš mi povedať, že s ním viem bojovať? Prechádzať cez steny a podobné kúzla?“
„Áno. Odteraz sme brat a sestra.“
„Nie.“
Obaja sa prekvapene otočili a zazreli starca, ktorý kráčal od hradu smerom k nim.
„Teraz ste niečo viac ako brat a sestra.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Veľmi zaujímav