Nubian

Až napokon ísť nechá ťa, 

tiež iba dodáva, nech sa viac

vzad neobrátiš a nevraciaš sa. 

Asi nastať mal zlom, ktorýms celý čas

v menšej či väčšej miere pohŕdal. 

Odmietal, odmietnutý. Odcudzený, 

spokojný. Minimálne jeden z vás.

Karambol, kamarát, kamarát, sám sa musíš 

pre tentoraz pozbierať. A ty!!! - do svalu na hrudi 

vtláča ti entery, prostredník vztýčený, 

odtlačky tlačidiel - zrejme ti vynadá,

lež len, ak sa dáš. 







A ty sa dáš







Odznova vydáš sa 

k tým najväčším kúdolom prašivých injektív, 

čo emócia, to ďalší hieroglyf. Lenže tento tu nikdy už nedá ti

tú šancu to zažiť, ni spoznať sa, hocako sa s tým prieš.

Ena kai ena, ako keď dni starého mesiaca premyjú dni

mesiaca iného v najostrejších uhloch svetla jagavého.

Letopočet? Vzývaš sily najvyššie, nech nateraz hru prerušia,

pretože nedýchaš, tak zúfalo chceš mať nárok 

na time-out.







A ten máš







K tomu tá šablóna letných radostí. 

Horúča, kia počne byť len počiatkom

vysúšania toho najstaršieho šťastia, kie v sebe 

ešte si prechoval. Zo sympatií rozmarných Sahara. 

Bo čo ak máš na chrbte ostať ležať presne tak, 

jak skarabeus zviaty chamsínmi do hordy piesočnej.

Len ostaň tak, bys sas ochránil pred sklamaním.

Túžba, kamarát, to iba túžba 

púha nechať veci v stave takomto,

trhá ťa z terajška do polí vlaňajška,

z melanchólie sarkofág. 

Ta hľadáš, tak urputne premáhaš sa

nachádzať ešte raz, keby aj časticu

z celého tvrdenia, logiky poznania,

výrokov klíčiacich vnútri

azda až z poslednej dekády,

čia pokope ťa držala.







No bol to klam







V pochybách ocitáš sa odznova.

Nebola to pláž, skôr bola to akurát tak 

zem splavená, podoba pobrežia, kie more len

hltalo po kusoch, tonách, úlomky pevniny, si obhrýzalo z času.

No ty si chcel anulovať záver, architekt zblúdilý.

Plán naskrze zmarený, nuž teda skúšaš sa pozviechať. 

Však už zdalo sa, že schátraš nadobro, že zaživa skamenieš, 

metamorfóza v pieskovcovú bridlicu - anulácia. 

Nie si z kameňa, hornina zvetralá, a tu hľa,

pýta sa,

či sklamal ťa.

A pátraš po slovách,

tých, ktoré povedať,

ktoré si premyslieť,

prehĺtať. Hláskach,

kie vyrkneš len

v pauzách







medzi nádychom,

dokiaľ sa otočíš,

zdúchneš

a na fronte,

tom mieste,

na ktorom soptí

doposiaľ, odkiaľ ti

zamával, po tebe

vznesie sa prach

akurát v čiastočkách

prerazeného

pieskovca. 

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu