...

Dni plynuli a ona sa od ľudí učila stále viac.
Možno preto vyzerala stále smutnejšie. Začala chápať utrpenie duší v jej hracej skrinke.
Nevýhody svojej samoty a nesmrteľnosti...
Neraz som videl ako pochopila určitú časť človeka. Lenže u nej to bolo iné. Žila už tisícročia a uvedomenie si niečoho pre ňu znamenalo spätne zažiť milióny pocitov a skutkov naraz, ktoré predtým nevedela precítiť.

Bolo smutné hľadieť na niekoho, kto je pre vás Bohom, ako mu plač zadržiava slová,
berie dych
a narušuje tep srdca...
No neobjal som ju kvôli neschopnosti sa na to pozerať. Tiež mám ľudské city, ktoré by zo mňa mali prúdievať rovnako.
Lenže ja som bol v skutočnosti oceľ...
Tá neroní slzy,
nepočuť jej prosby
a necítiť jej žiaľ...
Tá sa iba zachveje po každom súboji, kým na ňu nepriloží pán päsť, aby ustálil frekvenciu jej bytia a potichu ju zasunie opäť do pošvy, kde čaká na ďalšiu smrť.

Som naučený cítiť bolesť a nezavzlykať.
Tak i v ľudskom tele neroním slzy, neprosím o vlastnú vôľu...
Len sa občas zachvejem a ticho vleziem pod perinu...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu