Trilógia “Túžba častíc“ sprvu nalákala svojím názvom mnohých obdivovateľov jeho predchádzajúceho diela, avšak po prečítaní prvej časti sa takmer všetci zhodli na tom, že Heimurovi načisto preskočilo a dve nasledujúce diela boli podľa všetkých absurditami tej najvyššej úrovne. Jemu to však už bolo jedno a ktovie, možno mu to bolo jedno dávno pred napísaním prvého slova v “Anatómii duše“. Obesil sa totiž pár sekúnd po tom, ako poslal nakladateľovi dokončenú poslednú z kníh.
Tieto knihy boli rýchlo zabudnuté, rovnako ako Heimurov prínos fyzike či biológii, a ľudstvo sa miesto nezmyslov, ktoré sa zaoberali viac-menej psychológiou zvierat, rastlín, alebo dokonca kameňov, venovalo snahe znížiť vplyv neutrín na organizmy, využiť ich pôsobenie v náš prospech, prípadne od nich nadobro odtieniť celú našu planétu.
Biológovia to mali ľahké. Syntetická strava s nízkym počtom kalórii so zázemím a podporou, aké sa odrazu dostali tomuto výskumu, bola vyvinutá do troch rokov a do ďalších desať bola zdokonalená na maximálnu možnú úroveň. Teraz sa čakalo už len na fyzikov. Ich úloha však bola omnoho ťažšia. Aj keď možností ako dosiahnuť ich cieľ bolo omnoho viacej, neboli často o nič menšie ako objavenie nových prvkov s veľmi špecifickými vlastnosťami, vyvíjanie technológii, ktorými by mohli byť ovplyvnené termonukleárne reakcie v Slnku, alebo snaha ovládnuť gravitáciou a využiť jej vlastností na odklonenie neutrín od našej planéty.
Biológia však mala pred sebou ešte posledný veľký cieľ, nie omnoho menší od cieľov fyzikov a nebyť jeho, spomienka na Endira Heimura by skončila v nenávratne.
Johan Hefst bol jeden z mnohých biológov, ktorí sa od svojho posledného triumfu už dlhé roky snažili dosiahnuť nový - ešte väčší - a preorientovali svoju pozornosť na regeneráciu. Nie len preto, že regenerácia by znamenala nesmrteľnosť v pravom slova zmysle, ale i preto, že by mohla viesť k zamedzeniu opotrebovania ľudského organizmu bez toho, aby bola potreba ďalšieho výskumu na poli fyziky. Najobľúbenejším exemplárom bola Ploskuľa - tvor, ktorého regeneračné schopnosti hraničili so zázrakom. Avšak zatiaľ čo ostatní skúšali previesť čo-to z jej DNA na ľudí, Hefstovi napadlo (a neskôr sa netajil tým, že mu to napadlo z dlhej chvíle) začať tomuto stvoreniu chirurgicky upravovať telo, či už cudzorodými alebo vlastnými tkanivami. Náhoda chcela, aby sa chirurgicky upravené ploskule v jeho laboratóriu rozmnožili, a hoci boli ich potomkovia pôvodne určení na smrť v odpadkoch, stali sa nakoniec exemplármi, ktoré aj mnoho rokov po ich smrti boli na čestných miestach vo vedeckých múzeách. Potomkovia ploskúľ sa totiž narodili s čiastočným alebo úplným zdeformovaním, často identickým, aké bolo prevádzané Hefstom na ich predchodcoch, a on si čím ďalej tým viac uvedomoval, čo sa práve stalo a aký to má význam. Bunková pamäť bola už predtým známa, ale nikto neskúšal upravovať druh chirurgicky cez predkov. Samozrejme, aj keď to nikto neskúšal, niekto o tom predsa len pojednával, a keď Hefst dočítal Heimurovu “Anatómiu duší“ možno bol prvý na Zemi, kto poznal toto Endirovo dielo a zároveň pre neho Doktor Heimur nebol len „ten fyzik, čo sa znenazdajky zbláznil.“.
O zdokonalenie vlastností rôznych tvorov sa snažili už desaťročia mnohí vedci. Vždy však išlo len o to získať nejaké výhody pre ľudí, preto sa výskumy zameriavali na zlepšenie myslenia, na výdrž, silu, no takmer nikto sa nikdy nepúšťal do zlepšenia iných tvorov v ich vlastnom záujme, a už vôbec nikto sa nesnažil ich záujmom dopomôcť chirurgickými zásahmi, ktoré sa mali generáciami pretaviť do ich genofondu. U myší to išlo ťažšie ako u ploskúľ, bolo treba niekoľko desiatok rovnako upravovaných generácií, aby Hefst dosiahol prvý krok Heimurovej teórie – vyvinutie dostatočne komplexného vyjadrovania pomocou upravovania hlasiviek.
Ďalšie kroky stáli Hefsta nie len úsilie a nekonečnú trpezlivosť, ale aj všetky peniaze, ktoré mal a ktoré sa mu podarilo získať z rôznych grantov, rovnako ako väčšinu peňazí všetkých, ktorí sa na tomto spočiatku bláznivom nápade podieľali.
Plocha dvesto kilometrov štvorcových, dokonale ohradená a zaplnená presne podľa Heimurových návrhov, bola v skutočnosti malou myšou planétou. Rôzne časti mali rôzne druhy živín či surovín. V niektorých prípadoch sa k ním dostávalo ľahko, k iným bola potrebná spolupráca a k najťažším sa dalo dostať jedine s nejakou pomôckou. Na niektorých územiach museli myši súperiť s predátormi, na iných boli predátormi myši samotné. A v neposlednom rade, existovali na ňom rôzne stanovištia s vedomosťami, ktoré boli označené dôležitosťou a na poslednom z nich, na ktoré sa nedalo dostať inak ako osvojiť si základy modernej civilizácie, bola vedomosť o človeku, ktorého naposledy videla prvá generácia myší umiestnených v tomto zariadení.
Hefst a jeho kolegovia žasli nad rozvojom myšej civilizácie. Myši vyvíjali jazyk, ktorý vďaka genetickým úpravám mohol dosiahnuť rovnaký rozmer ako ľudský. Viedlo ich k tomu mnoho vecí, no najviac rozmanitosť, ktorú Calhoun (ako toto mesto Hefst nazval) ponúkal. Zatiaľ čo mnoho myší sa uspokojilo s tým málom, ktoré im ponúkali základné kolónie, mnohé sa rozliezli do ostatných častí Calhounu. Začala sa expanzia a to nie len v priestore. Nová, rozmanitejšia strava, ktorú objavili, sa spolu s pôvodnou po čase stala obchodným artiklom a myšie kolónie so sebou začali obchodovať. No zatiaľ čo mnohým tento systém vyhovoval, opäť sa našli myši, ktoré chceli viac. Všetko v Calhoune bolo označené veľmi jednoducho a zrozumiteľne a všetko malo v značení zahrnutý akýsi ukazovateľ obtiažnosti, čomu myši podľa všetkého veľmi dobre rozumeli. Okrem toho bol Heimurov návrh veľmi interaktívny a spolu s vyvíjajúcou sa civilizáciou sa dekódoval myší jazyk a zároveň s nimi Calhoun, podľa toho do akej miery bol rozvinutý, v tomto jazyku “komunikoval“. Bolo to štyridsať rokov od prvej generácie, keď myši v snahe získať jedlo, ktoré vďaka vedeckému pokroku predlžovalo myšiam život 5- až 10-násobne (ľuďom bohužiaľ ledva dvojnásobne) vyvinuli písanú formu svojho jazyka a 50 rokov, keď sa v snahe dostať k pre nich vtedy neznámym surovinám a tiež v snahe nájsť spôsob, ako vytvárať a uchovávať svoje písomnosti, naučili používať a konštruovať rôzne predmety.
Presne tri mesiace od konca Hefstovho života Hugurinn zadávala posledné informácie do veľkého tlačidlového panelu, po čom sa pred ňou otvorila veľká priesvitná miestnosť pod ktorou sa prestieral celý Calhoun. Pomaly prišla pred tmavú šošovku v jej strede, spod chlpatého podpazušia vybrala kúsok papieru a rozprestrela ho pred sebou. V myšej reči na ňom stálo:
„Kto si?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
2. 8.augusta 2016 18:48
výborne!
Napíš svoj komentár