zbúraný hrad z očí plače,
kde slová strácajú priestor,
zabúdam,kde som šťastie našiel.
Kde králi kľačali bez hanby,
padli, aby ruže mohli rásť,
ja hádžem kamene do hradby,
sám stvoriteľ ničí svoju hrásť.
Vidím nebo v sile bleskov,
kmeň stromu v tieni koreňov,
tvár sama vyjadrená bez slov,
zúfalosť, to veľké bremeno.
Atrament sám sa bolesťou vrýva,
do samoty píše plač a strach
zúfalý obraz človeka vníma
prepáč, opísané vo hviezdach.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
silanova
19. 11.novembra 2013 11:02
Napíš svoj komentár