Až jedného dňa otec neprišiel domov a mamka bola smutná. Potom začala plakať a ja som vedel, že sa nedeje nič dobré . Začal som plakať a po líci sa mi kotúľali slzičky, ktoré mi mamka utierala.
Mamka ma utešovala a vravela ,nech neplačem , no ja som musel, lebo plakal aj ona .Prešli dni ,prešli noci ,ale otec stále nebol doma.
Až jedného dňa k nám prišli tety Anka a Betka . Keď ich mamka zazrela, stála ako stĺp. Chcela plakať, ale nemohla , chcela byť silná .Asi ma nechcela rozrušiť , nechcela , aby som plakal .Vzala ma do náručia, stisla , dala pusu a podala tete Anke. Nevydržala to, musela to dostať von zo seba. Začala kričať. Asi sa aj vo mne zachoval nejaký pud a plakal som. Cítil som silné búšenie srdca , triašku a neovládateľný pád sĺz. Anka , tá ma chcela vrátiť mame ,ale mama povedala, že v novom domove mi bude lepšie. Pamätám si to, akoby to bolo dnes. Keď som bol väčší, díval som sa von oknom a čakal na mamu. Teta Anka vedela, že vždy sedím pri okne a dívam sa cezeň , vedela ,že čakám na mamu. Sľubovala mi , že mamičku ešte uvidím , ale nie dnes. Vraj len strácam čas, veď aj inak sa dá čakať , vravela , asi mala pravdu. Poslala ma za ostatnými deťmi hrať sa s nimi. S deťmi v tom domove som si nejako nerozumel . Volali ma „Malý Jožko“ , nemal som to rád . Pamätám si , že ocko ma volal „ Ďoďko, Ďoďu , ty môj najkrajší “.Povedal som o tom aj Anke a tá ma odvtedy volá Ďoďko. Kamarátiť som sa s nikým nechcel. Mal som macka, volal sa Peťko. Bol jediný, ktorému som mohol povedať , čo chcem . Aj som s ním spal, strážil ma . O pár rokov k nám prišla nová. Volala sa Katarínka. Keď ma videla, spýtala sa ma , ako sa volám. Povedal som Jožko. Všimla si aj Peťka. Požičal som jej ho na chvíľu . Usmiala sa na mňa. Bola krásna . Konečne som sa aj ja po dlhom čase usmial. S Katarínkou som strávil väčšinu svojho času . Chodili sme spolu do jedálne , vonku , na pieskovisko a bolo nám dobre. Bola jediná , ktorej nevadilo, že som malý a mám pehy. Dokonca mi povedala , že aj okuliare mi pristanú. Bola iná ako ostatní. S ňou som sa mohol rozprávať o čomkoľvek. Povedal som jej aj o mame, ako mi chýba, ako mi chýba jej objatie a rozprávka na dobrú noc, jej spev a krásny úsmev. Katarínka zosmutnela. Povedala , že svoju mamku a oca nepozná . Od detstva sa vraj túla o domovoch , vraj chcela by tiež vidieť svoju mamku a silno ju objať a spýtať sa jej kde toľko trčala. Plakali sme obaja. Jej hlava sa oprela o moje rameno. Myšlienkami sa mi prehnalo snáď tisíc otázok . Prečo práve ja?? Prečo sa mi sníva len o nich? Prečo , keď sa obzriem, vidím tam ich? Prečo pri spomienke na nich sa mi tisnú slzy do očí? Prečo pri pohľade von z okna vidím tam ich?? Katarínka ma silno objala. Bola ako moja staršia sestrička. V ten večer som si povedal, že už nemôžem toľko plakať , musím ísť ďalej a len veriť , že sa mamka vráti. To mamka mi dáva silu , to ona mi v ten večer, keď otec neprišiel domov , povedala, nech neplačem . Pamätám si to, ako by to bolo dnes. S Katarínkou som chodil aj do školy. Sedeli sme spolu. Bol som vtedy druhák. Škola bola zo začiatku ľahká, ale v tých vyšších ročníkoch sa mi veľmi nedarilo. Teta Anka ma učila, no ja som tomu nerozumel. Najviac som neznášal predmety , kde sa látku bolo treba učiť naspamäť. Bol večer a ja so s robil domácu z matiky. Zrazu vošla vedúca z nejakými ľuďmi. Predstavila mi ich. „To sú tvoji noví rodičia...“ Tie slová mi zneli ako posledné slova pred smrťou . Nevedel som ako reagovať. Magda a Peter podišli ku mne.
Správali sa milo .Kúpili mi aj darčeky. No ja som nechcel nových rodičov. Predstava , že by som mal opustiť svoju Katarínku ma deprimovala, a tak to aj bolo. Mal som depku a nakoniec si ma vzali. Síce som v to ďalšie ráno odpadol , lebo som nezniesol odchod , ale nejakým zázrakom som sa prebudil vo veľkom dome. Po dňoch strávených v tomto dome som zistil, že Magda a Peter nemôžu mať deti. Sú to milí ľudia , ktorým som sa zdôveril o mojom detstve. Sľúbili mi, že nájdu mojich rodičov. Bol som v tej chvíli snáď najšťastnejší na celom svete. Na ďalší deň sme šli na úrad. Tam sme sa mali dozvedieť viac. Šli sme na tretie poschodie . Pred nami bola dlhá chodba. Zaklopali sme na dvere číslo 812 a vošli dnu. Za pc sedela staršia okuliarnatá pani . Sadol som si na stoličku. Pani sa ma spýtala na meno mojich rodičov. Ján Osík , odpovedal som. Po chvíli čakania našla záznam , že 23.11.1987 zomrel, mal haváriu. To bol ten večer , čo neprišiel domov . Nemohol som dýchať , potreboval som kyslík , šiel som k oknu . A mama? Volá sa Mária Osíková . Nastalo ticho. Pani nechcela nič povedať. Zvrieskol som na ňu, nech mi to povie . Čítala dlhý zoznam: Pacientka mala časté depresie a halucinácie o svojom synovi. Po čase začala brať drogy a stala sa prostitútkou. Po roku si našla chlapa a skončila s prostitúciou. Mali spolu syna Janíka . To všetko ma ranilo, čo som počul o svojej matke , ale som bol rád , že žije a že mám bračeka. Počúval som ďalej, chcel som vedieť kde je a silno ju objať. Pred tromi rokmi umrela na AIDS-„Umrela!“vykríkol som. Začal sa mi dvíhať žalúdok a bolesti hlavy v tej chvíli zapríčinili to ,že som padol na dlážku. Magda Peter ma vzali do nemocnice . Bol so v kóme. Prebudil som sa až po dvoch mesiacoch .
Teraz som už dospelý . Spolu s Katarínkou máme dve deti. Navštevujem aj Magdu a Petra , pomáham im ,vďačím im za veľa. Som aj v kontakte so svojím bratom . Na svoje detstvo nemyslím .Vymazal som si tie zlé spomienky, nechal len tie pekné. Nežijem minulosťou , idem ďalej. Pracujem ako podnikateľ a darí sa mi. Konečne som šťastný , už sa nepýtam prečo, viem že to muselo byť , inak by som nebol tam kde dnes. Práve to ma spravilo silnejším. Inak by som nepoznal ani Katarínku , moju lásku bez ktorej by som si nevedel predstaviť svoj život. Ľudia neplačte ak sa vám niečo nedarí , alebo ak máte pocit , že ste
Nešťastní, všetko má svoj zmysel. O hrob svojich rodičov sa starám , ale hlavne je to, že môžem svojim deťom poskytnúť šťastný a bezstarostný život ,ktorý som ja nemal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár