Opretá o zárubňu dverí so šálkou v horúceho čaju v ruke som zasnene sledovala vonkajšie divadlo tanca jesenných listov. Ach, kde sú tie časy, keď nebo bolo zaplnené šarkanmi a s otcom, počas jesene sme každú nedeľu boli krotiť tento nespútaný vietor. Zaspomínala som si na sladké detstvo, kde som sa nikdy necítila sama a bez lásky, teraz som tu, sama vo veľkom dome, dva roky bez priateľa a akýkoľvek pokus opačného pohlavia o vzťah som odmietala. Nebol na to vhodný čas, vždy som mala prácu, veľa som cestovala a teraz, keď som sa konečne usadila začala som túžiť po zmene. Navrhla som si domček, ktorý stál pár metrov od nie veľkého jazera, vo vzdialenej usadlosti pár kilometrov od mesta. V ňom mám všetko k dispozícií je ideálne miesto na zapustenie koreňov.
Moja mladosť bola vyplnená štúdiom na prestížnych školách, bývala som vo vilách s ostatnými študentami, užívala som si život naplno medzi ne patrili všemožné akcie, zábavy, žúrky, cestovanie, množstvo známosti... veľkomesto ponúkalo veľa možnosti.
V prvom ročníku na vysokej som prišla o rodičov pri tragickej autonehode, tým pádom som bola odkázaná na seba, život ma naučil tvrdému predieraniu sa a váženie si každej príležitosti. Po ukončení štúdia som sa trochu schladila, už počas školy som mala prácu a ponuky sa mi len tak hrnuli.
Zamestnanie, pri mojom kariérnom zápale, mi otvorilo dvere do sveta biznisu, peňazí a luxusu. Všetko mi bolo predkladané ako na striebornom podnose. Stalo za tým veľa práce, úsilia, obetavosti a hlavne čas, tým pádom vzťahy boli presunuté na vedľajšiu koľaj. Stala som sa uznávanou architektkou, k nej v tomto svete patrili úspešný muži a k tým patril aj môj priateľ. John Mc Stone ktorý vo veľkom obchodoval s cennými papiermi, akciami rôznych spoločnosti...popri tom tiež nemal veľmi čiste kšefty. On bol dôvod môjho rozhodnutia, cele tie roky žijúca v klamstve o jeho náklonnosti, veľmi ma to vzalo. Preto som zastrela záves od veľkého sveta.
Teraz som tu. Ta čo upustila od rozhodených sieti s rozhodnutím nájsť si svoju cestu pre seba a začať žiť ako normálny človek.
Dokráčala som k zrkadlu, v odraze som videla zrelú ženu, ešte stále príťažlivým výzorom s mladistvým nádychom. Dlhé gaštanové vlasy jemne krivky v tváre, modré veľkého oči na ktoré som najviac hrdá s hustými mihalnicami, po vráskach zatiaľ ani stopy. Som spokojná s tým ako vyzerám, s tým čo som dosiahla, ale mojim ďalším cieľom bolo nájsť si spriaznenú dušu. Bažím po tomto okamihu, ale všetko chcem nechať na náhodu. Veci ktoré sú bezchybne naplánované už nemajú to čaro. Ešte stále som vo vnútri ta princezná ktorá túži po svojom princovi, ktorý by jej zaplnil život šťastím, dobrodružstvom, lásky, občasnej hádky a vzájomného udobrenie.
Volám sa Karin Hoff a toto je môj príbeh.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
drilo
27. 10.októbra 2010 15:09
pekny zaciatok ... uz sa tesim na pokracovanie
Napíš svoj komentár