jemné večerné kvapky dopadali
nehlučne na chodník,
nečujne akoby sa nič nedialo
bolo zvláštne,
že na oblohu sa priplachtilo niekoľko hviezd
hviezd,
ktoré skôr pripomínali malé hviezdičky
na nekončiacej oblohe
ich priezračné svetlo
málinko kŕmilo ulicu,
na ktorej si
už
mláčky skladali uspávanky
a stromy šumeli z lenivosti,
schovávali si tváre
ale nebojácne čupeli vedľa seba
lístie šlo pomaly vlastnou cestou,
každé svojou vlastnou melódiou
poháňané
ulicou sa nieslo ticho
jeseňou kráčali dve postavy,
na ktoré dážď priveľmi myslel
ako duchovia vkročili do mlák,
ako nežná víchrica dotkli sa stromov
ako niekto úplne cudzí kráčali vedľa seba
s mokrými tvárami,
nečakajúcimi na nový koberec,
a s rukami vo vreckách,
čo len závisťou bdeli,
no predsa ich srdcia bili veľkým zvonom
mysliac na dotyk tmy,
mátajúc
hviezdnym chodníkom
predsa išli sami so sebou
lístie sa mihotalo v ich krokoch,
stromy sa túžobne opierali
a mláčky sa chceli rozpršať
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár