Ivina: „že ťa huba nebolí“
Asi mám viac skúsenosti alebo skôr rozumu a teraz viem, že v slove baví, by som už nikdy nenapísala y. Pri pohľade na tu gramatickú a štylistickú hrôzu mi zastal svet. VYMAZAŤ, ZNIČIŤ, SPALIŤ. V mojich 19 rokoch som si uvedomila, prečo sa naši rodičia o nás boja, prečo nenápadne pozerajú spoza našich hláv na náš monitor a mi potom v záchvate hnevu trieskame úbohou myškou po tvrdom stole.
Dva roky nie je až tak veľa, ale dosť na to aby človek vyrástol a to hlavne vnútorne.
Na gymnáziu sme boli plný snov. Ja budem kozmonaut, ty letuška, ty zlatokopka, respektíve zlatokop a ty nebudeš nič- veď sa na seba pozri!
Boli to najpokojnejšie dni a popritom tak strašne vzrušujúce, keď sme potichu pili lacné víno po 5,50 v desiatovom balení na záchodoch, alebo dofajčievali posledného jointa. Veď kto urobí takú rebéliu, v skutočnosti len skutoční REBELI! Čím sme boli horší, tým sme boli lepší!! Skutočný paradox! Skutočná mladosť! Pochabá, ale naša!
Rôčky sa zvŕtali ako závin lekvároví z Beko peka a nám došlo, že cesta z gymnázia bez maturity, je ako zasratý pes v bielych perinách. Treba sa začať učiť! Ale ako dobehnúť 4 roky za 2 týždne? Ehm, zákony gravitácie sme pár krát oklamali v piatok v meste, ale keď sa raz nedá, tak sa jednoducho nedá. Žiadne chcem, viem, budem, dá sa! Ale skôr chcem, viem, nebudem, lebo sa nedá. Najdôležitejší okamih nášho 4 ročného budovania! ZAMYSLIET SA! Tak toto je tá filozofia nášho gymnázia. Uvedomenie si!!
Zelené stužku nám ukrutne ničili naše kabáty, pretože boli veľké, tučné a ťažké. Ale my sme len vypli hruď a pokojne maturovali....maturovali... maturovali, až sme nezmaturovali, respektíve to šťastie prišlo na mňa. ZAMYSLENIE!! Ťažko povedať, či som niekedy viac plakala a či mi viac trhalo srdce ako v tom okamihu. Bola som ako znásilnená. Špinavá a bez nároku na odškodné. Možno to tak malo byť a možno nemalo. Len planý pokus osudu zistiť ako vyzerám keď kričím o pomoc a vyťahujem bielu vlajku na znak, že sa vzádavam! Z nášho cirkevného ducha strednej školy sa vytratila ľudskosť.
Ivina: Kde išla?
Tu si, ty mrcha. Fajčíš na záchode... teraz? Keď ťa potrebujem?
BOH:A také sú tieto imaginárne veci, vždy keď ich potrebujete zmiznú.
Ivina: Choď preč satan! A na krku ten zlatý kríž.... dúfam ťa v sne prerazí!
BOH si vtedy odpil z božieho moku a hneď to aj vypľul... „ tak toto vyrábame celé dni??!!“
Toľko ľudí, koľko ma vtedy pohladilo, nie je ani v nebi!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár