Volajte políciu, to číslo 158!!!

Jeho číslo som nemala, ale šak bol fízel, musela som ho tam zastihnúť!
„Dobrý deň, počúvam vás!“ Bola som tak nasraná, že som hneď spustila:
„Viete, stála sa hrozná tragédia! Tak ja som si myslela, že spolu chodíme a on má frajerku v Nórsku. Blondýnu. A s tým druhým to bolo to isté – vadilo mu, že som uchyláčka, a potom si našiel hrdzavú kresťanskú fanatičku, ktorej urobil decko, ale ona potratila a podľa mňa si to celé vymyslela. AAAA, zabiť ho!“
„Slečna, poprosím vaše meno a polohu. Vy ste niekoho zabila? Nebojte sa, nebude to tak zlé.“
„Čože? Nikoho som nezabila. Zatiaľ.“
„Aha, v poriadku a prečo teda otravujete?“ nasrala sa teta.
„Jasné, skoro som zabudla, dikes. Potrebujem hovoriť s takým feši policajtom.“
„Tak mu zavolajte a neblokujte nám linku.“
„Ale no, šak mi ho dajte k telefónu.“
„Ženská, spamätajte sa!“

Položila mi to! Svinaaaaa!!!

Chcela som jej zavolať naspäť, aby som jej vyndala, no kým som si premyslela všetky urážky, ktoré jej chcem povdať, zazvonil mi telefón.
„Počúram.“ Zdvihla som.
„Potrebuje tu niekto verejného činiteľa?“ ozval sa policajtov hlas.
„Ja viem, že je pre Vianocami, ale smetiari chodia pýtať peňiaze až na Štedrý večer.“ Odpovedám.
„Ty si blbá.“
„Dík! Ale jak si vedel, že som ťa zháňala.“
„Telepatia.“
„Hovno.“
„Ale kolegyňa bola na telefóne. A hoci si neuviedla žiadne meno, nejak vytušila, že to bude pre mňa.“
„Máš tu správnu povesť, často ti volajú uchyláčky?“
„Nie, ale často mi volá mama.“
„Huh, si v službe?“
„Jo zavolaj ešte raz na 158 a vytiahni ma von, plííís.“
„Vykonám šéfe!“

Vytáčam a od dočkania sa idem rozpustiť!

„Prosím,“ počujem ženský hlas.
„Dobrý, to som zas ja. Moj ex, ktorý nie je moj ex sa mi vyhráža, že ma oserie. Ja fakt nemám čas zo seba zoškrabávať fekálie, mohli by ste niekoho poslať k Tescu pod zvonkohru.“
„Vás chce priateľ osrať pri Tescu?“
„No, viete, rád nakupuje.“
„Aha. Ok, pošlem vám policajta, ktorý sa bude presne na tento prípad hodiť.“
„Dikes teta.“

O pol hodinu sme sa s policajtom napchávali syrou pizzou a wc čističom. Ukázal mi aj svoju vysielačku, vrrr.

Neviem, ako sa to stalo, ale konečne som pri ňom mohla zabudnúť na chalana bez distra, na Tónka. A mohla som si beztrestne odfľusnúť. Akurát ten prechod cez cestu ma nasral.

„Nechoď na červenú!“

Ajajaja.... toľko parádnych vecí na ňom je, a predsa si nie som istá, čo z toho bude.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu