... po chvíľke ticha som stále so sklonenou hlavou vzlikla a vyhrklo zo mňa len "...teba". Rukami som si chytila oranžové tričko pevne sa ho držala, vťahovala som si pery do úst, a pomaly som zodvihla hlavu. To ticho, ktoré v skutočnosti trvalo len pár krátkych sekúd bolo pre mňa nočnou morou, bála som sa jeho reakcie.
"Chcela si zabiť mňa?" opýtal sa, ale nečakal na odpoveď, chvíľku uvažoval, zahľadel sa do okna, kde príve preletel krdeľ lastovičiek a pozrel sa na mňa.
"Netráp sa, to je len spojené so zážitkom z pohrebu, u veľa ľudí, ktorí utrpia traumu a psychicky to nezvládnu na rozlúčke s milovaným, sa sníva s ľuďmi, ktorí vtedy pri nich boli!" Táto veta ma neupokojila, vôbec, ani trochu. Nevedela som sa sústrediť, pozerala som sa do kuchyne na rýchlovarnú kanvicu, v ktorej práve zovrela voda a aby som sa necítila až tak blbo, povedala som "idem zaliať čaj, dobre?" kývol na súhlas a ja s jemným úsmevom som sa postavila.
Chytila som kanvicu liala vriacu vodu do čajníka trošku som sa popálila jemne skríkla, ale vzápätí som oznámila, že som v poriadku.
Sadla som si na gauč a čakala, čo povie.
"Porozprávaj mi, čo s astalo v tom, aj keď chápem, že asi o tom veľmi nehcceš hovoriť, ale musíš to dostať zo seba, bude ti lepšie." Jemne sa pousmial a v tichosti čakal.
"Neviem ako mám začať, veľmi si ten začiatok nepamätám, no neviem ani dôvod prečo som to urobila. Prišiel si k nám domov pekne si sa privítal, prečo si prišiel tiež netuším. Mal si čierne tričko, v ktorom vynikali tvoje svaly, modré rifle a biele tenisky. Tých 187 centimetrov vzbudzovalo rešpekt a oholená hlava tomu dodávala nádych amerického filmu. Ja som sedela pred telkou a sledovala akýsi seriál. Odzravila som ti a ty si pokračoval smerom k terase. Vyšiel si von a prezeral si si krásnu záhradu mojej mamy. Prechádzal si sa, počúval štebot vtákov, odrazu si zodvihol ruku a modro-ružový motýľ ti na nej pristál. Vyčarilo ti to úsmev.

Pomaly som vstala a prešla do kuchyne, slnečné lúče odrážali nabrúsenú čepeľ nožov priamo mne do tváre. Nemohla som si ich nevšimnúť. " Rozprávala som to ako v tranze, opisovala som to príliš presne na jeho prekvapenie, ale neskákal mi do reči, nechal ma hovoriť ďalej a pozorne počúval. Robil si pritom nejaké poznámy.
"Zobrala som nôž do pravej ruky, poriadne si ho poobzerala a zavolala na teba ...

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár