Sadnúť si, čakať na úder poslednej hodiny. Odvážny je človek vtedy, veď cena už bola privysoká. Hľadieť do neba, rátať roky, mesiace ,týždne ,dni ,hodiny ,minúty, hádam i sekundy. Posledné nádychy do blahoslaveného skonania .Uši počujú zvuky tramfarán. Už je to tu, odbila posledná hodina.
Privreté oči, slabý pulz .Ja ešte žijem! Výkriky bezduché. Prečo? Prečo ?Prečo? Odpovede neprichádzajú alebo ich nepočuť................Len tíšky hlas šeptá, že zem si ma ešte nepovoláva.
A tak dodnes sa morím na tom svete divokom, bo sveta žiť len chudákom. Senilnosť môjho veku je síce neopodstatnená ,ale i tak ňou už asi trpím.
Sýtosť môjho slova je bledá. Sedmokrásky sa už neobzerajú v kvapôčkach zrkadiel .Hľa inovať posadla ružu...............by neovládla už žiadne srdce.
Pouličné lampy svietia a vytvárajú tichú intimitu hviezd. Ako keby nebolo nič len súhvezdie lámp ,ktoré chápu ľudské bôle. Súzvuk šera ,tajomnej oblohy objavuje lačnosť smiechu...okrem detského.
Byť tak ako Antonie de Saint Exupéry vyčariť úsmev na detskej tvári ,to pocit na nezaplatenie..........len istotou trpia dospelý ,deti nepoznajú také pochabosti......Myslím ,že skvelý človek ,čo to dokáže.
Moje pamäti súvisia s obdobím hier...keď poznanie ležalo na pleci nepoznania .šum lístia nevyvolával vo mne pocity neistoty ,strachu a nešeptal mi tajomné slová skazy ľudského srdca.
A tak nech slnko zavládne svetom ,súperí s vetrom lebo život je krátky .Vyklíči z ničoho a zhynie zmnoha.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
5. 12.decembra 2013 17:43
toto bolo tak BYTOSTNE smutne... asi najuzkostnejsi blog, aky som tu kedy cital. a pritom na avatare posobis veselo
Napíš svoj komentár