Prebudil ho krik. Žena sa metala pod prikrývkou a kričala zo sna. Ohnivý k nej priskočil a tíšil ju. Keď sa trocha spamätala a spoznala svojho muža, ukľudnila sa.
,,Vitaj doma, som rada, že si sa konečne vrátil.“
,,Aj ja, aspoň mi už nie je zima...“ usmial sa a začal jej rozprávať o nevydarenom love.
Onedlho znova obaja zaspali. Ráno sa prebudili na strašný krik, príval nadávok sa niesol ránom po celej osade. Vystrčili hlavu z vchodu a uvideli muža celého od bahna. Bol to Malá vrana, Ohnivého mladší brat. Uznávaný veštec a svätý muž osady. Ráno sa zobudil veľmi smädný a išiel sa k potoku napiť. Rozospatý si však neuvedomil, že kráča priamo do malého močiara pri potoku a zapadol do páchnuceho bahna. Teraz zo seba zmýval špinu pri potoku a nahlas nadával, takže pobudil celú osadu.
,,Mala som v noci zlý sen...“ ozvala sa Tmavomodrá korytnačka, Ohnivého žena.
,,Všimol som si.“ zažartoval
,,Nie, bol to zlý sen, znamenie. Snívalo sa mi, že sestrina dcérka sa hrala s ostatnými deťmi a zrazu odkiaľsi priletel šíp a prebodol jej hruď. A potom začali lietať šípy úplne odvšadiaľ a zabíjali ďalších a ďalších ľudí... Mali by sme ísť za Malou vranou.“
,,Možno máš pravdu. Ale nemusíš sa báť, určite to nebude nič vážne.“ chlácholil ju Ohnivý.
V tom čase, kdesi na východ od osady vyrazila na vojnový chodník skupina Póniov. Poštvali ich bieli vojaci proti Komančom. Za niekoľko bezcenných nožov a zopár medených kotlíkov boli ochotní vykopať vojnovú sekeru proti odvekým nepriateľom Komančom. Vydali sa naverímboha pláňami, kde natrafili na dva vozy bielych ľudí. Povraždili šiestich mužov na vozoch, ktoré viezli bláznivú vodu. Jeden z Póniov už o nej počul a varoval ostatných, aby ju nepili. ,,Keď sa jej človek napije, tak sa zblázni. Naozaj, viete koľko som videl bielych? Chovali sa ako bez rozumu, váľali sa v blate a ostatní sa im smiali a kopali do nich!“ Ostatní si však povedať nedali, bláznivá voda im zachutila a vypili jej veľmi veľa. Čoskoro si začali myslieť, že sú dosť mocní, aby zničili osadu bielych. ,,Je tam veľa dobrej koristi, pušky, jedlo a bieli tam majú aj ženy...“ rozkrikoval sa ten, ktorý predtým varoval pred pitím alkoholu. Nakoniec sa vydali k malému mestu. Už z diaľky vykrikovali bojové pokriky, skákali a zaháňali sa kamennými mlatmi. Pušky bielych osadníkov rýchlo schladili bojové nadšenie hŕstky opitých Póniov. Zachránili sa dvaja, ktorí priniesli zvesť o porážke domov.
Bieli však pripravovali odvetu. Šerif mesta Oakwood vyhlásil trestnú výpravu. Začal zbierať dobrovoľníkov. Prihlásili sa unudení bitkári a násilníci, notorickí opilci, ktorí nemali na pálenku alebo iba desperados túžiaci po koristi. Všetko spoločensky neprijateľní ľudia. A takáto trestná výprava je dobrá vec. Mesto sa na čas zbaví povaľačov, povaľači zarobia na koristi a všetci budú radi, pretože bude znova o niekoľko červenokožcov menej.
Malá vrana, uznávaný aj ako vykladač snov, ani po porade s Veľkým Tajomstvom neprikladal snu žiadny význam. Povedal, že Tmavomodrá korytnačka je chorá a preto má zlé sny.
Horda špinavých fúzatých banditov vyzbrojených puškami a coltmi sa ťahala po rozmoknutej pláni smerom k horám. Na čele sa niesol na bielom koni muž, ktorého všetci oslovovali kapitán. Nikdy nebol vojakom, nikdy nebojoval. Avšak všetci ho poslúchali. Viedol svojich mužov s istotou veštca. Iba on jediný vedel, že v skutočnosti vôbec netuší, kde by mohli byť nejakí Indiáni.
Život v osade Náčelníka Osem šípov pokračoval nerušene. Všetci sedeli ako myši vo svojich típí sa hriali skrehnuté údy pri ohnisku. Všetko bolo vlhké a niektoré kožušiny začínali plesnivieť. Dymilo sa z každého stanu a dym sa miešal s chuchvalcami hmly letiacej nad krajinou.
,,Kapitán, cítite?“
,,Dym... ZASTAVIŤ!“ zareval na svojich kumpánov. ,,Ty choď rovno!“ prikázal mužovi po svojej pravej ruke ,,Vy dvaja doprava a vy doľava. Keď niečo nájdete, okamžite to prídete ohlásiť!“ Prvý muž sa vrátil po hodine. Našiel tábor Indiánov. Kapitán rozdelil svoje sily. Hlavný útok mala viesť jeho skupina priamo na tábor. Potom poslal dvadsať chlapov na protiľahlý koniec tábora aby pochytali utekajúcich. Všetkým bolo jasné, že nikoho chytať nebudú. Chytať nie...
Aj Ohnivý sedel vo svojom típí a hrial si prsty nad pahrebou. ,,Máme málo dreva... Musím ísť nejaké nazbierať“
,,Pomôžem ti.“ ozvala sa Tmavomodrá korytnačka.
,,Netreba, ostaň v teple.“ a vyšiel von do dažďa. Stratil sa v blízkej húštine. V lese bolo ešte väčšie mokro, než na čistine. Hľadal preto nejaké hrubšie kusy dreva, ktoré by ešte mohli byť vo vnútri suché. Chodil dosť dlho a hľadal padnutý strom. Dostal sa ďalej od osady, než chcel, preto sa otočil a vracal sa. Naraz začul výstrel, po ňom ďalšie a ďalšie, krik, plač, výkriky, nadávky. Vytiahol spoza pása nôž a rozbehol sa späť k táboru. Bežal, potkýnal sa o korene. Pri skoku cez padnutý kmeň sa mu noha zachytila o konár, stratil rovnováhu a dopadol hlavou na strom.
Jeho prvým pocitom po prebudení bola ukrutná bolesť hlavy. Hneď si však spomenul, čo sa asi v osade stalo a pustil sa znova do behu. Vtedy si uvedomil, že nepočuje zvuky. Všade bolo ticho. Opatrne našľapoval, až kým sa nedostal na okraj lesa. Vykukol spoza konárov a uvidel niekoľko postáv tmoliť sa po vypálenej osade. Rozbehol sa, pretože medzi živými spoznal Tmavomodrú korytnačku. Ležala v náručí Malej vrany a vykašliavala krv. V náručí držala malého syna. Bol mŕtvy, na hrudi mal jelenicovú košeľu nasiaknutú krvou.
,,Čo sa stalo?!! Čo sa tu stalo...!“ triasol Malou vranou, kričal mu do ucha.
,,Prišli bieli. Zabili najprv malú dcéru Slnečnej ženy. Potom vtrhli do tábora. Vraždili bez milosti. Deti, ženy aj starcov. Nažive ostalo sedem ľudí...“ hlas sa mu zlomil, sklonil hlavu a šeptom začal spievať pohrebnú pieseň. Tmavomodrá korytnačka vztiahla ruku k svojmu mužovi, stisla mu dlaň. Ruka klesla, zovretie povolilo. Tmavomodrá korytnačka sa vydala na dlhú púť Mliečnou cestou. Kdesi zahúkala sova.
V tom čase na východ od osady odchádzala horda špinavých fúzatých belochov domov. Niektorí namrzení, pretože v osade nenašli nič cenné. Niektorí s pocitom dobre vykonanej práce. Veď predsa nik neunikol. Indiánsky útok bol spravodlivo potrestaný...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
Brat moj,ako vzdy...nikdy som ti to nepovedala do oci.Si uzasny chalan,aj ked si mi robil zle,ked som bola mala
Nadherne..smutne,ale pekne...co dodat.Mam Ta rada,brat moj
Nadherne..smutne,ale pekne...co dodat.Mam Ta rada,brat moj
Napíš svoj komentár
No, dostali sme tému, nejkých šesťdesiat či koľko minút a študent - ukáž sa!
Nikdy som to neprepisoval, neupravoval, samozrejme preto to má takú formu, kvalitu a hodnotu, akú má Tak buďte zhovievaví.
Príjemnú zábavu, ak sa teda pri tom pobavíte...