"Denník"

4)
Adam sedel stále v tej izbe a na chvíľku sa odtrhol od strán, ktoré boli rozmazané od sĺz. Nechcel, aby ho tam niekto našiel s tým denníkom. Chcel ho mať len pre seba. Chcel vedieť čo sa dialo predtým, než sa spoznali...

23. august 2003
„Bol tu. On sa opovážil tu vyzváňať u nás. Bola som sama doma a opaľovala som sa na záhrade. Počula som ako niekto zvoní, tak som len v plavkách išla otvoriť. Zostala som fakt prekvapená, keď tam stál Ivan. Obzeral si ma, ako keby som bola nejaký tovar vo výklade. „Čo tu chceš? A mohol by si mi pozerať do očí a nie do výstrihu?!!“
„Ahoj, nečakal som, že budeš na mňa taká nabrúsená.“ Toto vetou ma dostal. Čo čakal?!! Že mu poviem, aká som rada, že sa ukázal?
„Ty si prekvapený, že som naštvaná? To bude asi tým, že som ťa videla ako „rozprávaš“ pred domom s tou babou!“
„Ale no tak, Dominika, veď ty vieš že ja ľúbim len teba.“ Povedal to tónom, ako keby sa nič nestalo a pozrel na mňa tým pohľadom. Presne som ho poznala, neviem ako dlho ho cvičil doma pred zrkadlom. Ako keď sa na vás hladný psík pozerá a pýta jesť. Rozčuľovalo ma to, taká som bola naštvaná, že som nevedela, čo povedať, aby som moc nenadávala. Ale on idiot si to asi vysvetlil, že jeho naučený pohľad zabral a tak prišiel bližšie a pokračoval.
„Ja som jednoducho v tom momente myslel inou časťou tela ako by som mal a ako som myslel vždy, keď išlo o nás dvoch. Som hlupák a tak strašne som si to vyčítal a vždy aj budem. Dominika, ver mi, ľúbim len teba.“ Ja som ustúpila, keď zas prišiel bližšie ku mne. Vedel čo na mňa platí, keď ma oslovuje menom. Vedel, že to mám rada, ani neviem prečo, jednoducho, vtedy viem, že to patrí len mne. Ja viem ,divné. : )
„To si myslíš, že ja ti to vždy odpustím keď tu u nás zazvoníš a budeš sa hrať, že ťa to trápi?“
Zrazu vytiahol niečo z batohu. Bola to krabica so stuhou navrchu.
„Neskúšaj to na mňa, otec mi môže kúpiť čo chcem a ani ma nepodvádza.“ Povedala som mu, ale aj tak som ju vzala a otvorila. Viete čo v nej bolo?!! Moje topánky, ktoré som vyzula, keď som ho tam uvidela. Jednu som mu hodila do hlavy a druhú som musela vyzuť, lebo by sa mi zle utekalo. On je strašná hnusoba. Dobre musel vedieť, že sú to moje obľúbené a chýbajú mi. Usmial sa.
„Poznám ťa a viem, že ich máš rada. Rozmysli si to a verím, že zistíš, že aj mňa máš stále rada.“ Zbehlo sa to tak rýchlo, že som nestihla bič povedať, urobiť a on ma pobozkal na čelo a odišiel.
Zostala som tam stáť a jemu sa podarilo ma rozplakať. Zas...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu