Lenže naozajstná očista neprichádzala. Nebol som už vo vilovej štvrti. Keď som precitol z utópie svojich myšlienok, stál som na krajnici. Na krajnici cesty, ktorá vyzerala akoby pamätala kroky Konštantína a Metoda. Vierozvestcov, ktorí prišli na Slovensko približne pred tisíc dvesto rokmi, bol som hrdý, že môžem kráčať po ceste, po ktorej kráčali snáď v kožených sandálkach a možno bosí dvaja najdôležitejší ľudia našej histórie, na ktorej sa smiali, plakali, snívali a uvažovali nad mnohými vecami. Zároveň som sa však nesmierne hanbil, že kráčam po takej rozbitej zanedbanej ceste. Hanbil som sa, že žijem v štáte, kde každý hrabe iba pre seba a nezaujíma ich život ostatných. A ja, nebol som a ani nie som iný. S vystretou rukou a vztýčeným palcom smerom k nebu, symbolom života, som vyzeral ako Cézar v Koloseu dávajúci na smrť unavenému, doráňanému gladiátorovi milosť. Nádej na život. Nádej, po ktorej som vlastne tiež túžil. Z rozmýšľania ma vytrhli iba občasné zatrúbenia áut, akoby mi trúbili na ústup vo vopred prehranej vojne. Občas mi nejaké deti zakývali, a ja s obrovským úsmevom malého dieťaťa, čakajúcom pri vianočnom stromčeku, kedy konečne bude môcť otvoriť vytúžené darčeky, som im odkýval a vyplazil na nich jazyk. Bol som na tej ceste sám, iba ja, cesta a odkazovač Všemohúceho, s ktorým som sa rozprával, a ktorý ma dúfam počúval. Pomaly som sa otočil smerom k lúke a dívajúc sa na prekrásny západ slnka som konečne vykročil za novými možnosťami do neznáma. Zastavil som sa uprostred prenádhernej zelenej lúky, nenásilne som sa zvalil na zem a zrak mi spočinul na hviezdach. Bolo ich veľa, nie ako v meste kde smog a pouličné lampy robia nad zemou nepriepustnú vrstvu niečoho čo nás vlastne pomaly zabíja. Cítil som sa ako v inom svete, tisícky hviezd boli ako sviečky na cintoríne, za každého zosnulého jedna. Svetlo, ktoré mi narážalo do očí, bolo príjemné ale zároveň mŕtvolne chabé. Toľko životov, nezmyselne ale aj zmyselne stratených v boji, kvôli láske, zanedbané a zomierajúce na starobu. Viečka mi pomaly klesali a ja som sa už nevládal brániť, vlastne som ani nechcel. Hlboká noc sa razom zmenila na skoré ráno, na nič z tej noci som si nemohol spomenúť. Ležal som uprostred lúky na potrhanej deke a ranná rosa mi dopadala do tváre...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antja  4. 12. 2008 15:29
take ze clenenie na odseky, aby sa to citalo lahsie??
Napíš svoj komentár