Nie sme, a predsa kráčame po tomto svete,
nie sme, no naša existencia sa skrýva v jednej vete.
Dívame sa no nevidíme,
nie kvôli slepote našich očí,
ale iba vďaka slepote našich sŕdc.
Bojím sa, že držíme prst,
na spúšti, spúšti zbrane namierenej na vlastný spánok.
A len jemný vánok nám v poslednej chvíli pripomína,
vôňu života.
Pripomína pohladenie lásky.
Kúpili sme si jednosmerný lístok do neznáma,
túžiac po návrate obetujeme vlastné idei.
Sme stratení v rýchlosti doby,
a občas sme plní zloby voči vlastným činom.
No ak sa nazývame dcérou a synom,
samotného Boha,
prečo sa správame ako jeho ovečky?
Nezmyselne kráčame vo vychodených koľajach,
a bojíme sa zahnúť a ísť vlastnou cestou.
Sme iba zmesou túžob našich rodičov,
túžob, ktoré nepatria nám, no ktoré do bodky plníme.
Pričom zabúdame na nás.
Stačí roztrhať lístok,
vytiahnuť náboj zo zásobníka.
Na všetko zabudnúť,
ale všetko si pamätať.
Vybrať sa svojou cestou.
Stačí byť čiernou ovcou,
nehľadieť na iných.
Nikdy však nezaprieť vlastných otcov,
a vlastné matky,
nevzdať sa viery vo vlastné myšlienky.
Nezabúdať na spomienky,
no hľadieť dopredu.

 Báseň
Komentuj
Napíš svoj komentár