Zapaľovač

Ako tak sedím pred notebookom a píšem si so spolužiakom o škole, premýšľam o tom ako strávim večer. Píšem spolužiakovi, že som sám na byte,a spolubývajúci sú preč. Čo by odporučil robiť. Bežná odpoveď študenta...
"Zrob párty",píše spolužiak...
To určite nie, nemám náladu na to...
"Tak sa ožer a choď spať" ďalšia skvela spolužiaková odpoveď..
no to od toho nemám ďaleko,si myslím..ale nie...
"Nič no,ta rob čo chceš,ja sa idem učiť.Budeš tu,keď budem niečo potrebovať?" Pýta sa spolužiak.
"A kde inde by som bol?" mu odpovedám mojou obľúbenou formou.Otázku otázkou...

Po rozhovore s nim idem do kuchyne si po pivko,a cigarety. Čo mi ine zostáva!? Do mesta sa mi nechce,na Azet-pokec pozerať ako deti sa bavia na dospelákov a úchylovia na nevinných don chuanov, ma tiež nebaví. Tak sedím vo svojom obľúbenom kresle v obyvačke a pozerám von oknom,z ktorého je krásny výhľad na cele mesto v ktorom študujem. Pofajčievam si cigarety a popíjam pivko dúfajúc, že ma zmôže a konečne zaspím...

Po chvíli sledovania mesta sa zahladím na svoj zapaľovač od priateľky. Hmm, od priateľky, ktorá ma nechala. Ale prečo to tak kurevský bolí, prečo človek i po dlhej dobe nedokáže na chvíľu zaspať? Asi kvôli tomu hlúpemu citu láska. A čo je to láska? Nech mi to niekto vysvetli... Že vraj najkrajšia vec na svete,niečo čo dava človeku potešenie ale dokedy? Dokedy si nezmysli vziať si daň? Zoberie nie len to čo dala, ale i to čo predtym bolo moje, kus mňa. Nie nieje najkrajšia, to je KRUTÁ LÁSKA..

Fúú...to všetko ma napadá len pri pohľade na jeden zapaľovač, a napriek všetkému na čo myslím, chcem ju aspoň dnes pri sebe.S prstom prechádzam po zapaľovači, a po obrysoch anjela pribitého na kríži, ktorý je vyrytý na puzdre zapaľovača. Hľadím na neho dlho, a v ušiach mi znie pesnička "Beauty is Within Us" od Yoko Kanno. Ale po chvíli mam pocit akoby ma zmrazilo a pieseň znela z diaľky. Ale to trvalo len chvíľku. Pozrel som sa na počítač. Ten mi ukazuje pol jednej.Mal by som isť spať, ale nejak ma neťahá isť spať. Ako sa tak otočím, zastavím sa s dosť neistým pocitom. Sa pozriem na druhu stranu izby.
Niekto tam stoji...

Nie,to nie je možne,niekto tam stoji,ale však som sám tu..Podídem k tej osobe a opýtam sa.."Kto si?"
"Niekto,koho dobre poznáš. Niekto, koho si praješ späť,ale už nikdy sa nevráti."..odpovedá mi ta osoba
Ten hlas mi je strašne povedomý, udieram do spínača od svetla,ale to sa nechce zapnúť. Tak idem k tej osobe.A opäť sa jej pýtam..."kto si?"
Osoba je ticho. Len pristúpi ku mne. Cítim ako ma chytila za ramena,a do ucha mi pošeptá par slov. Ako počujem tie slova, chcem sa rozplakať. Je to ona,môj anjel, ta ktorú som miloval. Chcem ju objať, vidieť jej tvár a pobozkať ju...Prečo je taká tma? Ale však mam zapaľovač,tak nim zrobím aspoň trošku svetla...

Ale ona ma zadrží, a povie,len toľko,že nemôžem, lebo ihneď odíde. Nerozumel som tomu,ale dobre. "Môžem, ťa aspoň objať?"..
"Môžeš"..odpovedá mi so smútkom v hlase...
"Prečo si smutná"....
"Lebo toto je naše posledné stretnutie"...
"Nie, nemôže byť. Veď sa ľúbime tak prečo odchádzaš? Čo som urobil take?" S úzkosťou v hrudi sa pýtam...
"Miloval si ma,a ja teba. A to sa nemalo stať" odpoveda ona..

"Rozumiem, môžem ťa teda poslednýkrát objať?" opýtal som sa i keď som nerozumel tomu....
"Áno, môžeš"...
Ako som ju objímal,myslel som len na to,aby sa táto chvíľa nikdy neskončila, aby ostala večná...
Ale po chvíli ma z mojich myšlienok prebralo svetlo zo zapaľovača, ktorým som ju uvidel. Videl som jej krásnu tvár,oči, pery.. Z mojich očí,ktoré som privrel, vyšli slzy,a na mojích perách som ucítil jej pery. Pobozkala ma, a v tej chvíli som pocítil srdci eufóriu nepoznajúcu hranice. Ale končiacu otvorením oči. Lebo keď som ich otvoril, ona už tam nebola...Bol som opäť sám v izbe.

Zvoní mi mobil..Tak som ho zdvihol..."Hej halo, čo si do frasa zaspal,či čo?" sa nahnevane ozýva z mobilu..
"Prečo?"...pýtam sa..
"Lebo, už asi pol hodiny ti píšem na nete, že si neviem s niečim rady , a ty nič."
"Prepač, asi som zaspal..a nečakaj ma dnes v škole,musím si niečo vybaviť,potom ti vysvetlím"
"Oki" odpovedá mi spolužiak

Ako som dohovoril so spolužiakom, volal som taxík. Po nejakej tej minúte došiel, odviezol ma na miesto, kam som ho požiadal, bolo to dosť ďaleko a taxikár bol dosť ukecaný a zvedavý prečo idem tam kam idem. Tak stručne som mu odpovedal,lebo je tam niekto koho milujem...
Potom sa ma pýtal na meno...
Faerthes..odpovedal som mu..
Hmm, zvláštne meno,no nič za chvíľu sme tam...
Konečne sme na mieste. Zaplatil som taxikárovi. Prešiel som okolo stavby a okolo brány,ktorá delila svet živých od sveta mŕtvych. A prešiel okolo stoviek hrobov až som konečne došiel k tomu hrobu ku ktorému som chcel...
Kľakol pred neho, prečítal citát na náhrobku,a so slzami v očiach som myslel na ňu. I na to, prečo anjeli a démoni sa nemôžu ľúbiť,prečo keď sa to stane,tak anjel zhorí v plameni démona? Prečo?...To už asi nezistím...Z vrecka saka som vytiahol zapaľovač na ktorom už nebol anjel na kríži,ale tvar démona s krídlami anjela..vzadu na ňom bolo napísane: " Vždy Ťa budem,ľúbiť. Tvoj anjelik"...
Pozeral som na neho so slzami,a zakopal ho ku hrobu..."Aj ja ta budem vždy ľúbiť" s tými slovami som sa rozlúčil s mojim anjelikom, ktorý bol pochovaný v hrobe pri ktorom som pochoval i svoje srdce...


Tento blog venujem autorke Petrush, ktoru mam rad i ked sa udialo co sa udialo, a jej posledne basnicky "Kruta laska" a bez nazvu....ma zarmutili...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu