Keď videla v tvojich očiach slzy, bola presvedčená, že ju miluješ. Hladkal si ju po tvári a potom si jej siahol aj na blúzku. Prvý, druhý, tretí gombík a ona omámená láskou sa už nebránila.
Po čase si sa zmenil. Všetko ťa nahnevalo a keď ti kládla čo i len menší odpor, začal si sa jej vyhrážať, že ju necháš, vraj na svete je dievčat dosť. Vtedy ťa nemohla stratiť, lebo už nebola sama. Bála sa ti to povedať, lebo si bol stále nervózny. Takto vám dni plynuli a ona stále mlčala a ty si nevedel, prečo sa nespráva tak ako inokedy. Ale raz ti to už musela povedať.
Prišla k tebe domov a hneď si ju vtisol dnu, aby vás nikto nevidel. Postavila sa k oknu a rozplakala sa. Bol si taký zlatý, že sa ti to bála povedať. Ale musela. ,,Čakám dieťa" povedala a ukázala si na brucho. Začal si vykrikovať, že to nie je pravda a že chce len kryť skutočného otca. S úžasom sa na teba pozerala a neverila vlastným ušiam. Ty, ktorého tak veľmi ľúbila, pre ktorého sa tak trápi sa dokážeš takto zachovať?
Odišla a stretávala ťa na ulici. Nechcela ťa ani vidieť, napriek tomu, že si pre ňu toľko znamenal. Ľudia na ňu ukazovali prstom, ale jej to nevadilo.
Jedného dňa sa roznieslo, že má syna. Každý si vydýchol, lebo jej stav bol veľmi vážny a dieťa v šestnástich predsa len niečo je. Pre ňu začal nový život, ale jej radosť netrvala dlho. Začala chorľavieť. Práve teraz, keď mala pre koho žiť, komu pomáhať. Jej stav sa ešte zhorši, keď aj Milko ochorel. Mal práve päť mesiacov, keď musel ísť do nemocnice. Po dvojmesačnom liečení ho prepustili domov, aby tam strávil posledné dni svojho života. Bolo strašné hľadieť na dieťa, ktorému niet záchrany. Jeho krásne očká hľadeli tak milo až nemohla uveriť, že onedlho sa už neotvoria. Celé štyri dni som nespala, aby som mohla hľadieť na dieťatko. Stále sa strhávalo zo sna a ju to tak trápilo. Až na piaty deň Milko posledný raz zaplakal a zatvoril oči navždy.
Teba sa to vôbec nedotklo, ale čo ona? Každý deň pre ňu znamenal bolesť, ale čo TY? V tebe sa srdce pohlo až teraz, keď vieš čo ju čaká. Prichádzaš k nej a prosíš o odpustenie. Ale čo? Ty plačeš? Áno, plačeš. Čo iné jej ostáva, len odpustiť. Rozprávaš jej ako vám bude spolu dobre, že budete mať ešte veľa detí a že ju budeš milovať do celý život. Šepkáš jej do ucha: ,,Ľúbim ťa a vždy budem!" Lenže tie slová už nepočula. Zomrela v náručí toho, koho tak ľúbila a pre koho si toľko vytrpela. Chodíš k horbu svojho syna a jeho matky. Neopovážiš sa povedať ani slovo. Stojíš mlčky celé hodiny. Po tvári ti stekajú slzy. Začalo pršať, no ty stojíš. Meravohľadíš na zvädnuté kvety. Vidíš tvár svojej milej, ako ti vyčíta, ako si jej ublížil. Odvraciaš hlavu a odchádzaš. Máš ženu a deti. Rozprávaš im príbeh o krásnom dievčati a jej synovi. Oni čakajú na koniec rozprávky. Povieš im niekedy, že toto si zažil ty?
Na záver: Nepísala som to ja, ale našla som to v jednej knižke doma... Nevedela som, že sa to nesmie. Jednoducho sa mi tá poviedka páčila, tak som ju sem dala... PARDÓÓN
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
martynka
6. 6.júna 2008 16:21
fuu az som mala zimomriavky
4
čoo? a ja som sa už išla nadchnuť aké netypické pre 15 ročné dievča) aký super blog.. teraz sa z teba možem asi len zamsiať... Mazaaaať
Napíš svoj komentár