svetlo sveta zhasína.
Vrátiť tak čas opäť vzad,
a počuť od teba jediné: Mám ťa rád!
No hlas tvoj už nezaznie,
žiadne ľúbostné vyznanie.
S hlavou sklonenou,
smútkom zronenou,
kráčam v diaľ,
aby si sa znovu naplno smial.
Nemá tvár zrady hľadí mojím smerom,
no neunúva sa osloviť ma menom.
„Len pýcha, predsudok“, kričí ako zmyslov zbavená,
no moje oči? Len odraz vnútra, odraz sklamania.
Preto zastaviť by bola hlúposť,
a ďalšia nezmyselná hra len nutnosť.
Týmto vzdávam hold milujúcim,
letiac priepasťou k ďalším smútiacim.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anjelik4195
26. 11.novembra 2007 20:30
weelmi pekna basnicqa krajsia nez moje
Napíš svoj komentár