...kiežby to tak bolo navždy, kiežby nikdy nepovedal tie bolestné slová,...“mrzí ma to, no ja,...teba nie“,....celý jej svet sa zrútil, mohutné hradby, chrániace to najkrehkejšie čo mala, zlyhali,...pustí jeho ruku, s pohľadom smerujúcim stále k jeho očiam pomaly cúvne,...“Nie, prosím,...“,...zasiahla ju neuveriteľná triaška,...triaslo sa celé jej telo, jej hlas,...želá si, aby to bol len sen,...nočná mora,...on len smutne klopí zrak,...nedokáže sa jej zadívať do očí a práve to ju prinúti k tomu, čomu sa tak všemožne bránila, čomu sa snažila vzoprieť najviac na svete,...slzám,...keď spozoruje plačlivý povzdych, namieri naň skleslý pohľad, pomaly k nej podíde a ruku načiahne k jej lícu,...“Ty sa neopováž,...“,...bolo to jediný krát, kedy dokázala premôcť smútok a s pohľadom zabodnutým do jeho očí mu dokázať pevným hlasom odvrknúť,...na toto by sa nikdy nezmohla, nikdy by JEMU nedokázala povedať niečo bolestivé, urobiť čokoľvek zlé,...
...posledný pohľad, posledná slza,...prudko sa zvrtne a náhlivým krokom sa uberie cestou k neznámemu,...cestou bolesti, spomienok,...no taktiež možno i cestou poslednou,...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Domca