Som rada, že som žena

Nechám tu teraz len tak plynúť slová, do ktorých je zabalené moje ja.

Moje ja je zabalené do vôní. Do vôní kvetov. Nadýchnem sa a cítim vôňu ruží. A poľných kvetov. Keď zavriem oči a všetko preniká vôňou ľahučkých lupeňov oranžových, žltých, bielych, fialových a modrých kvetov. Akoby som bola zahalená v oblaku tých vôní.

Moje ja je zabalené do farieb. Do farieb zeme. Farieb jari a jesene. Vtedy sú farby najsýtejšie, najčistejšie a také mnohoraké. Zakryť sa nimi znamená rozletieť sa svetom fantázie.

Moje ja je súčasťou vody. Jej nekonečných hĺbok, lesklých hladín i teplých vĺn. Voda sú dotyky na mojom tele, voda je priestor, v ktorom sa vznáša moje telo, v ktorom splýva s nekonečnosťou.

Moje ja sú moje deti. Možno majú radi celkom iné vône a farby, ale i tak sú so mnou jedno. Nikto mi nie je bližšie ako oni, ani keď sú na opačnej strane sveta. Sme nedeliteľní a neoddeliteľní.

Sme spolu zabalení do slov. Z nich skladáme svoje sny a svoju každodennosť. Raz je tá každodennosť ako sen a inokedy sa nám sníva o všednosti, keď sme všetci spolu.

Moje ja je rado zabalené do dotykov dlaní.
A do dotykov pier.
Zahaľujú moje telo do závoja nehy. Bez nehy by som bola niekým celkom iným.

Občas je moje ja zabalené do sĺz a občas naň padá dážď smiechu. Bez sĺz by nebolo dažďa. A bez smiechu by môj život nebol životom.

Som rada, že som žena. Som rada, že som taká, aká som.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu