Spomínam ako som ťa stretávala v škole. Ten tvoj úsmev a pozdrav ,,Ahoj Žužu.´´ ma vždy dokázal rozveseliť. A teraz? Len raz ma tak kamarátka nazvala a mne do očí vyhŕkli slzy.
Slzy, ktoré sami v očiach nahromadia vždy, keď si na teba pomyslím, keď ťa niekto spomenie.
Opustil si všetkých a nedbal si na nás. Opustil si tých, ktorý ťa mali radi. Budeš nám chýbať. Tvoj úsmev, tvoje iskričky v očiach, tvoja schopnosť povzbudenia, proste všetko, čo s tebou súvisí.
Nechal si nás, nechal si nás samých na tomto hnusnom svete. Vieš, že pre niekoho stačil pohľad na teba, aby sa mu zlepšila nálada? Asi si to nevedel, asi si veľa nevedel o ľudoch, ktorý ťa mali až príliž radi na to, aby sa ich svet zmenil.
A ten svet si zmenil mnohým ľuďom, mladým, ktorý nechceli pomyslieť, že takáto krutá realita sa môže dotknúť aj ich... My sme v nej nechceli byť.
Spomínam na teba a navždy budem. Navždy si ťa nechám v srdci ako úžasného, usmievavého mladého muža.
Odpočívaj v pokoji.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
aio
16. 10.októbra 2008 18:05
hm, budem sebecky a poviem ze by sa mi dobre odpocivalo naveky, kebyze sa ludia takto na mna pozeraju...
Napíš svoj komentár