Chcem asi príliž veľa....:(

Chcela som mať už pokoj od všetkého, hlavne od svojej lásky.
Miluje ma, záleží mu na mne, ale nechce byť so mnou.
A mňa to ničí.
Ničí ma, že príde cez prestávku za mnou, že je ku mne milí, že je proste úžasný.
Ničí ma, že ho milujem napriek všetkému.
Ničí ma všetko, čo sa ho týka.

Ale zároveň neznesiem pocit, že by neprišiel, že by sme sa nerozprávali. Neznesiem, že by som mu mohla napísať. Aj keď ma uráža, že si myslí, že vždy keď mu napíšem, tak niečo chcem.
A má pravdu!
Napíšem mu lebo by som chcela byť s ním. Chcela by som preňho znamenať niečo viac.

Možno som hlúpa a neviem pochopiť, že ma už nechce. Ale potom on by mi nemal vravieť, že ma miluje, hlavne keď je to pravda.
Nemal by za mnou prísť a na vysvetlenie povedať len, že som mu chýbala, že rád chodí za mnou.

Nechcem to, čo je teraz. Chcem viac alebo nič...
Ale viac asi už nebude...
A nič neznesiem...

Milujem ho, a na tom sa nič nemení. Už nie som tá, čo predtým. Nezaujíma ma okolie. Nezaujíma ma nič.
Okrem neho.
Oňho sa zaujímam stále.
Som šťastná, keď je šťastný on.
Smutná, keď je smutný.

Chcem asi veľa. Príliž veľa.

Chcem byť milovaná, človekom, ktorý ma miluje.
Chcem byť s ním. Chcem svoje šťastie.
A on je mojim šťastím.
Môže to znieť naivne, hlúpo, ale pocit, ktorý som mala s ním sa nedá nahradiť. A ja ho ani nechcem nahradiť.

Chcem príliž veľa a viem, že sa mi to nemôže splniť.
Nie pokiaľ sa nevykašle na rozum, a nezačne sa riadiť srdcom.
A to sa asi nikdy nestane...

Chcem veľa, chcem svoju lásku.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu