A tak to už vedia všetci. Musím sa odtiaľ dostať čo najskôr a čo najrýchlejšie, pretože ak ma chytia, bude zle. Čo zle, bude strašné a mňa tak ľahko z vezenia nikto nevyseká. Pohroma by nastala vtedy, ak by tam skončil Nitro alebo Zviera. A absulútne najhoršie by bolo, keby sme sa tam ocitli upne všetci traja naraz. No tak cica vzchop sa! Ty to zvládneš a dôjdeš do ciela, hoci aj posledná. A čo keď nie? Čo keď na to vôbec nemám? Všetky hororové scény sa mi premietali hlavou a ja som pomaly strácala sebadôveru. Pomaly som sa zaradila do jazdného pruhu a postupovala na diaľnicu. Snažila som sa tváriť nenápadne ako sa len najviac dalo. V tom okolo mňa preletelo auto a hnalo sa ako o život. Jazdcovi išlo naozaj o život , pretože za ním išla celá kolónia policajtov a ja som len s otvorenými ústami zízala, keď sa za ňou pri mne zastavil Netvor. :“Čo spíš? Nitro má problémy, tak pod mi pomôcť. musíme ho z toho vysekať!“ „Čo?“ To bol akože Nitro? Veď ten má KRASKU a toto auto určite nebolo zelene, ktoré som mu pomohla dať do kopy. Zviera na mňa s pochopením hľadel. :“On, vieš mal menšie problémy, ktoré prerástli do dosť veľkých...Ta zelená farba bola dosť proti srsti jednému pretekarovi, no a ten sa rozhodol KRASKU prestriekať. Vieš ide o to no....Nitro na toho debila vytiahol búchačku a zhodou okolností bol v ich blízkosti ešte jeden pretekár a... No bol to na sadení policajt, ktorý mal zistiť že čo, kedy a ako.. Chapeš? Musíme ho z toho vysekať a dať ostatným vedieť, aby nikto neveril nikomu. Tak pod už!“ povedal mi jedným dychom a hneď aj vyrazil za tou kolóniou policajtov. Taktiež som v ohromení zaradila jednotku a dala sa do pohybu za Netvorom. Celú cestu po diaľnici sme sa snažili odlákať policajtov od Nitra, no oni v presvedčení, že to robíme preto, že majú veľké zviera, nenaleteli. Mnoho pretekárov sa nám pokúšalo pomôcť, no neuspeli sme. Ešte viac sme však utvrdili fízlov ich domnienke. Nikdy nepochopia asi to, že tu si každý navzájom pomáha. Aj tí najväčší nepriatelia si pomôžu proti fízlom a potom...No znova po starom. Netvor vyvolával všetky možné i nemožné čísla, ktoré boli na starých papieroch, čo sme dostali. Nedarilo sa mu nikam dovolať, až nakoniec jednému dosť vyhúkanému chlapíkovi v Zagrebe vysvetlil, čo sa deje. Po telefonáte, keď asi usúdil, že takto to ďalej nepôjde a Nitrovi asi nepomôžeme, vytiahol odniekiaľ búchačku a začal strieľať policajtom do kolies. Vav!! Spôsobil tým dosť veľkú havárku polišov. Ale tak im treba! No čo dočerta oni robia. Nie! Oni po nás strieľajú! To nemyslia vážne! Dúfam, že Nitro je už za hranicami, alebo sa aspoň k ním blíži. Teraz máme problém my! Musím sa dostať za hranice teraz rýchlo ja a potom uvidím, čo ďalej. Dočerta kde je Zviera? Fúú, za mnou. Vydýchla som si a teraz rýchlo preč! V pláne som mala najprv prejsť cez Novu Goricu, no keď som uvidela všetkých tých polišov na hranici, ktorí na moje auto mieria búchačkami, tak som to hneď otočila a vzala to po pobreží do neznáma. Všetci pretekári ako na povel to vzali za mnou. No ako im mám povedať, že ja netuším kam idem? Mapu už nemám a idem len, no... Proste za nosom. Okolo pobrežia som si urobila výlet so skupinkou nasledovníkov, ktorí si mysleli, že viem kam idem. Nakoniec som sa úplnou nahodou dostala do Chorvátska. Ako sa mi to podarilo netuším, no viem, že šťastena stala pri mne. Stala som sa hrdinkou pre všetkých okolo mňa a potom sa spoločnosť rozpadla. Cestu som si odšoférovala sama bez prestávky a s nikým som sa nerozprávala. Ktovie ako je na tom Nitro? Dúfam, že sa mu nič nestalo! ach jáj! Čo mam dočerta robiť? V hlave mám úplný chaos. Všetkého mám plné zuby! Chcem byť znova vo svojej dielni obklopená ľuďmi, ktorých mám rada a oni majú mňa! Cestu ďalej som vzala, tak ako prišlo. Išla som ani neviem kadiaľ, nerozmýšľala som a len tak som šoférovala. Keďže skupinka sa rozpadla, len Netvor zostal s mnou a keď videl, že som za volantom úplne ako mátoha. Zavolal mi. :“Kráska, zastav niekde pri moteli. Trošku si oddýchneme a pôjdeme ďalej!“ „ Nie som unavená, ale zastavím, potrebujem sa najesť.“ Odvetila som mu a pri najbližšej benzínke som zastavila. Zatiaľ, čo som ja nakupovala všetko jedlé, Zviera pripevnil o DRACOOLKU lano, že ma bude ťahať. :“ Čo to robíš?“ vybuchla som, keď som to zbadala. :“Nič! Ty si ľahneš a pospíš a ja ťa zatiaľ potiahnem do Zagrebu a netvár sa tak. Dobre? Ja viem, že tvoja tvrdohlavá hlavička bude proti, ale potrebuješ spánok , tak nerob fóry. Nasadni, najedz sa a brú“ Nato ma vtlačil do auta, uchmatol mi dve bageta a fľašu vody a nasadol do svojho auta. Mňam, mňam. Som taká hladná, že zjem aj slona. Nebola to až taká pravda. Ešte som ani prvú bagetu nezjedla, keď som zaspala.
Zobudila som sa až na zvonenie mobilu. Vonku bol slnečný deň. Ja som spala tak krátko? Ups, asi nie. Prespala som celý deň a noc a až teraz som sa zobudila. Júj, bola asi vážne poriadne unavená. V tom som si uvedomila, že stojím. Čo dočerta?.. Netvor sa skláňal
nad MALASORTEM a spod jeho kapoty vychádzala kúdoľ čierneho dymu. :“Pomôžem ti?“
„ Nie kašli na to! Ja sa vraciam. Pre mňa je to beznádejné. Ináč v aute máš na sedadle šoféra mapu a tak ďalej zo Zagrebu. Ide sa do mesta Maglaj v Bosne a ...No ja končím. Ty to zvládneš sama“ „ Zbláznil si sa? Ja ťa tu nenechám!“ „ Ale neblázni, ty tie preteky dokončíš. Sú pre teba dôležité. Pôjdeš a hotovo!“ „ Nie sú!“ „ Čo nie sú?“ „ Nie sú pre mňa dôležité!“ „ Čo to trepeš? Veď si po tom vždy túžila!“ „Áno aj nie! Počúvaj a neprerušuj ma! Rozmýšľala som nad tým. Tieto preteky neboli pre mňa len sen. Bol to spôsob, ako som mohla všetkým dokázať, že som silná, samostatná a sebestačná. No to vôbec nie je pravda. Netvár sa tak, je to pravda. Tvárila som sa ako chlapčisko so silnými rečami a machrovala som, no predsa som dievča! Chápeš? Tu vo vnútri som jemná, nežná a citlivá. Túžim po láske a obdive, po priateľstve a rodine. A snažila som to všetko skryť za tú masku chlapčenskosti. Nechcela som ukázať, že som slabá. Ale ono to tak nejde! Ja potrebujem cítiť blízkosť iných ľudí!“ Po tvári sa mi stekali slzy. „Ja potrebujem byť milovaná. Potrebujem cítiť lásku, pretože som jej v detstve dostala málo a teraz, keď ľúbim, potrebujem cítiť cítiť istotu, že nie som sama!“ Už som to viac sebe nechcela dusiť, vzlykala som, a keď ma objali jeho ruky stala som sa slobodnou. Povedala som mu všetko, čo ma ťažilo. Vykričala som mu všetku bolesť, krivdy a prehry zo svojho života a uľavilo sa mi. Áno, teraz som slobodná!

Cesta na Slovensko bola rýchlovka. Cez Maďarsko a tie jeho roviny som sa spolu s Netvorom v aute úžasne bavila. MALASORTEHO som ťahala za sebou. Veď také úžasné autíčko nenechám len tak ležať niekde v zapadákove! Život na Slovensku bežal ďalej . Preteky cez Srbsko, Bulharsko, Turecko, Síriu, Libanon, Izrael, Egypt až do Sudánu taktiež pokračovali. No mňa to už netrápilo. Zmierila som sa s otcom. Prezradil mi toho veľa, o čom som nemala ani potuchy. No jedno tajomstvo si nechával na návrat Nitra z pretekov. Môžem povedať, že všetko sa obrátilo na dobre. Ocko a Zviera sa spriatelili a vznikla medzi nimi úcta, čo znamenalo veľa, hlavne pre mňa. Dvaja muži môjho života boli pri mne. Ten tretí zatiaľ chýbal, no keď dorazil, prišiel vo veľkom. Nie nevyhral OKO, ani nebol v prvej desiatke. Nešiel lásku. Bola to jedna z pretekárov. Zhodou okolností zo Slovenska a dokonca sa umiestnila v prvej desiatke. Bola prachatá, hoci pochybujem, že ju tie peniaze zaujímali a znamenali pre ňu veľa. Pohľady, ktoré vrhala na Nitra hovorili za všetko. A keď sme sa tak všetci zišli. Ja, Zviera, Nitro, Majka a Boss stala sa z nás rodina. Veľkým finále bolo to, že ja a Nitro sme súrodenci. Tým, že ja som nikdy nepovedala, kto som, netušil to nikto z nás. Až v ten deň, keď som Bossovi poďakovala ako otcovi a následne ušla, Nitro vedel pravdu. On vedel, kto je, no chcel dokázať sám sebe, že sa vie o seba postarať sám, a preto ušiel ešte malý z domu. Myslím, že to dokazovanie, bojovnosť a tvrdohlavosť máme spoločné.
Tak to je zatiaľ všetko z môjho krátkeho života. Veľa som prežila, veľa sa zmenilo, no všetko to je užasne. Milujem svojho brata, otca, priateľov a Maťka. Rozhodla som sa , že už ho nebudem volať Netvor, ani Zviera, ale Matej, tak ako má byť. Týmto zatváram starú kapitolu a otváram novú . Bude o niečom inom a predsa o tom istom. Bude o láske. Láske všetkých druhov a všetkých veľkostí. myslím, že po takom namáhaní, by mi prospel výlet. Poviem Maťkovi, aby sme išli niekam na aute. Mojom, jeho, to je jedno. Trebárs Paríž...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár