Ale...je toto normálne??
Ešte len prvý deň, vykladám si starostlivo vyberaný nákup. 5kg zemiakov, mrazené rybie prsty, 3kusy vifoniek, cestoviny a mortadelu.
Vifonku som nejedla už sto rokov a tak som si spravila takú slepačiu.
Nespomínam si čo presne som robila po zvyšok dňa, podstatné je, čo ma čakalo ešte v ten deň večer.
Chýba mi jedna vifonka!! Ada nevie, Timon tiež nie a skurvenÍ nenažranÍ študenti niesú po ruke. Nejde o tú 33centovú vifonku. Sakra, ide o princíp. Keby sa spýtajú?. Tak niesom lakomý škót. Ale len tak?. Vystrašili nováčika. Toto sa robí?!! Toto sa nerobí!!!
Nevadí Doda, dýchaj. Jedna vifonka, žiadna vifonka.
Ale ďalšie ráno. Otvorím chladničku. Mortadela. Moja! Mortadela. Otvorená tak necivilizovane, že ako sa to dá?!
Začínam sa cítiť ako matka Tereza.
Heej, mám nervy. Lebo nejde o to jedlo. Ale kurva! O ten princíp.!
Že keď mám chuť na cestoviny s mortadelou, tak si spravím cestoviny s mortadelou. Príde to len mne tak ne-sku-to-čne drzé?
A heej, nasralo by ma to, aj keby mám milióny na účte, lebo keď to raz kúpim sebe, tak nech mi to nežerú oný tuto. Tak otvorenú konzervu som im zaniesla do slnkom vyhrievanej izby, rovno do postele.
A pribudli tam aj taniere so zaschnutými zvyškami jedla.
Lebo na také tiež niesom zvyknutá.. že kým sa rozhodnem v tej našej kuchinke najesť, musím ísť nakúpiť čistiace prostriedky, vydrhnúť, čo sa dá, aj to, čo sa tvári, že už umyté je. Aj tak som nejedla s chuťou.
Doteraz som neprišla na to, odkiaľ to tak strašne zapácha rybacina.
Po celej kuchini milión zaváraninových pohárov s obsahom, ktorý sa nedal identifikovať, mastné a lepkavé skrinky, stôl, stoličky. Proste všetko.
Keď myslím, že končím zametaním a pozmývaním podlahy, zase ma napne. Beriem vedro, v ktorom je zasadený mop.
Voda neskutočne páchne, už na pohľad je slizká a plná vajglov. To už mi vyhŕkne slza.
Tak sa idem schúliť do svojej izbietky. Zima, málo svetla, ktoré preniká len cez "záchodové" okienko-nevadí.
Zvalím sa na posteľ a čučím do stropu. Pohľad mi zastane kdesi pri lustri, kde je dobre maskované osie hniezdo.
Ľudia! Fakt niesom rozmaznaná. Ale teraz by som sa vážne z chuti rozplakala.
potrebujem sprchu. Zmyť zo seba tie nervy, zlosť, možno aj bezútešnosť. Všetky emócie.
Ale pred tým, ako vojdem do vane, musím spláchnuť kusy niečoho do výlevky, zobrať si savo, handru a jedeeem.
Konečne sprcha.
.....
A pavúk na mojom uteráku. Fear factor. Maybe. Zachovala som paniku a uterákom som mávala von oknom, zimomriavky som mala asi aj na čele.
Ciga, ciga, ciga, na balkóne, lebo tam na mňa nečíha nič len fľaša od Nicolausky preplnená špakmi.
Domov, sladký domov.
Záchod
Komentuj
6 komentov k blogu
1
willbebetter
12. 4.apríla 2015 09:43
no jooo. ak sa da tak byvat rozhodne s ludmi ktorych poznas...
3
a kde bývaš? prechodne? Ja mám zatiaľ na podnájmy mega šťastie toto by som fakt nezvládla... ale ja som vlastne zvyknutá, takto to vyzerá u nás doma, preto som ušla
4
@3 taký privát. Keby si sa na to miesto spýtala u nás v BS, tak ti povedia, ze jaaaj, to ten bordel myslíš? ... Ono tam treba zaviesť trochu disciplíny a bude to okej. len ani psa nevycvičíš hneď
5
Keď som tento rok prišla na nový privát, tiež som bola zdesená... žiadne hygienické návyky, všade bordel, prach, smrad... kachlišky pri šporáku boli úplne zamastené (odporné mastné žlté fľaky, na ktorých boli prilepené chlpy, vlasy a neviem čo možné), to bolo najhoršie, za šporákom ani nehovorím...išli sme so spolubývajúcou upratovať kuchyňu a zabralo nám to 3 hodiny, a to sme len čistili drôtenkou(!) kachličky (inak to dole nešlo), vyumýkali komplet zo 4 strán šporák a vyumývali ďalšiu kachličkovú stenu v kuchyni. Pri tom nás niekoľkokrát naplo... odvtedy je to tam celkom super, spísal sa upratovací plán a kto ho nebude dodržovať, majiteľ s ním spraví krátky proces
6
Vzdy som si myslel ze privat je kurvinec preco sa zdielany byt nazyva privat?
Napíš svoj komentár