Bez možnosti rozlúčiť sa.

Sedím tam sama, predomnou len prázdna fľaša od tatranského, ktorý má tak rád.
Čítam správy z dní, keď som sa mohla tešiť z jeho prítomnosti.
Každá mi pripomína určitú chvíľu, a aj keď len v spomienkach, vraciam sa na tie miesta, do tých dní, usmievam sa pri každej spomienke.

Tak moc sentimentálna.
Mučím sa a plačem nad tou nezvratnosťou, bezmocnosťou, nad životom, ktorý mi berie všetko, z čoho sa dokážem tešiť, čo dokážem ľúbiť.

"iba" kamarát, ktorý mal pre mňa väčšiu cenu, ako stratená polovička zo mňa.
Človek, pri ktorom som zistila, že "mať rád" je niekedy viac, ako milovať.
On. Pre ktorého som si takmer vyplakala dušu, bez toho, aby som od neho prijímala lásku, bez toho, aby som mu ju dávala.

Nikdy som od neho nechcela sľuby, ani prísahy. Chcela som len, aby bol tu. Somnou. Aby nikam neodchádzal. Aby tu bol pre mňa, lebo iba on vedel, ako veľmi som ho potrebovala, ako veľmi ho potrebujem.

... Neschopnosť usmievať sa, pri ňom som nemusela mať žiadny dôvod...
... Neschopnosť tešiť sa z nového dňa. . . On bol tým dôvodom.
... Nechcela som s ním zostarnúť, nechcela som s ním zdieľať môj život... Aj tak sa stal mojim všetkým. A to som nemala dopustiť, pretože teraz nemám nič. . . Len ticho, prázdno, beználadovo. . .

 Záchod

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu