Počuješ len ticho v hlave ... počuješ čerstvý februárový vzduch, ktorý ti prúdi telom, počuješ žblnkot potoka, ktorý ti tečie pred domom, počuješ štekot psa, ktorý sa očividne cíti taký sám ako si ty. A ten štekot sa stupňuje. Je intenzívnejší, hlasnejší počuješ ho viac ako inokedy. Ale nie je ti neznámy. Cítiš len ako ti dym prechádza pľúcami, ako ho vzdycháš a spokojne vydychuješ. Ale on neprestáva. Áno, šteká preto, lebo je sám a je stále sám a nikdy nechcel byť, preto stále ak ho počuješ vieš, že on nechce byť sám. A prečo sa nad tým tak zamýšľaš? Lebo žije hneď vedľa teba... a on stále šteká a ty ho stále počúvaš už viac ako rok.
Tak ako ja a štekot sa stupňuje a hudba prestala hrať, ale on nevie tak stále šteká a prosí o pozornosť. Zatvorím okno, uvidím, či jeho utrpenie bude slabšie ... aké prekvapenie, toto nepomohlo.
Ale čo pomôže mne prebdieť tu samotu? Odpoveď viem... bohužiaľ ...
Prázdny pohár sa napĺňa čírou farbou. Tekutinou, ktorá pomáha zabudnúť, ktorá je tak zázračná a vie pomôcť aspoň na pár chvíľ, na pár minút, na pár hodín. S percentom, ktoré máš tak rada, ktoré ti pomáha zabudnúť na zle chvíle a pomáha pripomenúť tie najkrajšie udalosti tvojho života...
Je naliate
Sedí sama... už ani štekot nepočuje. Tú samotu jej pripomína len huk jej počítača, ktorý sa asi snaží byť pristávacou plochou pre Boeing 747. Tak berie ten pohár s tou magickou tekutinou, prikladá si ju k perám a odrazu zažíva slastný pocit v ústach, ktorý prechádza jej telom a príjemne ju ohreje. Pozrie sa na seba, na to ako si sama sedí na stoličke modrej farby, ktorú priam neznáša a uvedomuje si reálnu situáciu, ktorá nastala ... tú číru tekutinu pije sama. Len sedí, nalieva, cíti zármutok, hľadá hudbu, ktorá by jej pomohla ale je si vedomá, že tá tekutina jej pomáha najviac a nechápe ako sa k nej tak dopracovala.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár