Taká pološialená noc

Najskôr nevyzerala nijak extra... Hodiny už dávno odbili polnoc a ja ešte stále veselo sedím za mojím PC, do ktorého čumím, akoby som v ňom videla vyzliekajúceho sa Breda Pitta, Johna Deppa alebo kohokoľvek iného, kto sa vám zdá sexi a zabíjam svoje mozgové bunky čítaním všelijakých... ehmm... záležitostí...

Čas ďalej letí, nechce ani na chvíľu zastať. Nie že by som sa nudila, to nie, to si ani nemôžem dovoliť napísať, veď inteligentní ľudia sa predsa nenudia, ale nemám čo robiť a spať sa mi teda veru ešte nechce. Veď načo aj ísť spať, keď sa zajtra môžem zobudiť nevyspatá?

A tak tu teda sedím a sedím, a z dôvodu, že len moja pravá ruka je zamestnaná myšou, druhou rukou si škrabem hlavu. Čo je teda fakt skvelé, že sa tu vyškrabujem, lebo zajtra budem mať hlavu plnú lupín, no ale čo už, človek si nepomôže...

Popri týchto bezduchých činnostiach som dostala neuhasiteľnú chuť na sladké. Niet sa čo čudovať, keď človek má svoje dni. Potichúčku som sa vykradla zo svojho brlôžka na nočný lov, na ktorom som chcela ukoristiť niečo veľké a mlsné. Sťaby panter som sa zakrádala chodbou a moja túžba po niečom sladkom sa neustále zväčšovala.

Priplichtila som sa až do kuchyne, otvorila najvrchnejšiu kuchynskú skrinku, ktorej situovanie je ako jasná prekážka pre všetkých potencionálnych votrelcov, zasvietila som do nej mojou záškodníckou lampou a skoro som si oči vyočila. Bola prázdna! Ale totálne že vyramovaná!

Ale fakt... Nedúfala som ani v najkrajšom sne, že by som tam mohla nájsť kúsok lieskovo orieškovej čokolády, to nie, ale nejaký keksíček, fidorku... Veď nie som až tak náročná... Ale nie! Zrejme som bola! Nebol tam ani cukrík... ani cukríček! Ani obal od čokolády, či smietka... Bolo mi jasné, že niekto ma predbehol...

Nikdy sa nevzdávaj! Tak znel môj nový bojový pokrik a s nemenej zákernými postrannými úmyslami som sa vlámala do chladničky v nádeji, že tam nájdem jogurt. No dúfala som márne. Jediné, čo som našla, bol už do dvoch tretín zjedený čučoriedkový jogurt, aký neznášam... Ulakomila by som sa naň, ale bol už na ňom taký obschnutý okraj. Dnes som vôbec nebola náročná, ale toto je už aj na mňa moc...

Nádej umiera posledná. Sladkosť je sladkosť a darmo všetkým deťom hovoríte, že aj zákusok alebo ovocie je sladké - to nestačí. Bola som na pokraji zúfalstva, ale zas tak naivná, že by som začala hľadať koláče a zákusky, nie som, tak som išla preňúrať košíček s ovocím. Bolo v ňom za hrsť orechov. Nejaké nenásytné prasa zožralo aj všetky jablká. Ale toto bolo už fakt do neba volajúce. A zas blázon nie som, že by som sa o takomto čase trepala do pivnice...

Už skoro umrela aj moja posledná nádej, keď mi zrazu napadlo, že si spravím kakao. No, hh, blbo sa mi to hovorí... viete... granko by sa aj našlo, to zas až takí skrachovanci nie sme, ale chcela by som k tomu aj mlieko? Ale taký luxus... Moji milovaní a milujúci rodičia na mňa opäť zas raz zabudli a nekúpili mi mlieko... Akože v pohode... Vôbec mi nestúpol adrenalín a ani som nezačala byť nervózna a podráždená, ak náhodou máte ten pocit. Len ja mám teraz taký pocit, že im asi porozsýpam to granko po kuchyni!!!

Veľmi rýchlo som si to, našťastie, rozmyslela... Lepšie suché kakao v ústach, ako suché kakao na podlahe. Aspoň provizórne som sa snažila ukojiť svoju túžbu po sladkom suchým kakaom, čo sa mi chvíľku aspoň do istej miery aj darilo, ale potom ma začalo nehorázne sušiť. Niet sa čo čudovať, veď jesť suché granko to nie je žiadny špás.

Vypila som za kávnik (áno! za kávnik!!) vody čistej pramenitej vodovodnej a konečne som sa o 2:20 vybrala do postele. Usalašila som sa a zakutkala som sa do teplých a voňavučkých periniek, na viečka mi pomaly, ale isto sadal spánok, ruky mi oťažievali a posteľ sa už so mnou začala krútiť a vznášať k nebu... keď ma zrazu z tých nebeských výšin začal dole ťahať môj ťažký mechúr...

Najskôr som tomu nechcela veriť. Ale bolo to tak. Zobudila som sa. Aj keby som ako nechcela, ale cítila som, že už to dlho nevydržím a či chcem alebo nechcem... skôr teda keď si nechcem ocikať posteľ... musela som ísť na WC... Stihla som všetko v časovom limite, nebojte sa, no predsa len sa stalo niečo nechcené... Prebrala som sa...

To je teda fakt úžasné. Nechcem si predstaviť seba zajtra... Budem podráždená, lebo ešte stále budem mať neukojenú chuť na sladké. Budem agresívna, lebo budem nevyspaná. Budem aj útočná, lebo v kútiku duše budem neustále myslieť na svoju hlavu plnú lupín, lebo som taká super, že si musím po večeroch škrabať hlavu... Krásne... Fakt dokonalé... Celá ja...

A aj napriek týmto katastrofickým predstavám sa neviem donútiť ísť spať. A píšem tu kraviny... Naozaj pološialená noc...


Vytvorené: 29.01.2008 04:19

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

21 komentov k blogu