Včera ma mamička veľmi potešila: ,,Livka, prichystala som ti hriadku, tu máš cibuľky a môžeš doobeda sadiť. Je to zábava, bude sa ti to páčiť.“ Čo?? Mne? Mne, čo neviem sadiť, nebaví ma sadiť, nemám ku sadeniu vzťah a ešte k tomu som cibuľu nikdy nesadila? To má byť snáď vtip... No tak teda dobre, ale neberiem na seba zodpovednosť za úrodu...
S maminou sme sa ale dohodli, že až bude pršať, sadiť nemusím. Nikdy som tak nechcela, aby pršalo, ako teraz... Ráno som sa zobudila a zbadala som vlhké cesty a zamračenú oblohu, skoro som od šťastia z kožky vyskočila... Šupla som sa naspäť do posteli, že reku počkám, pokiaľ nezačne pršať a ja budem mať dobrú výhovorku – Spala som a keď som sa zobudila, už pršalo. Mrzí ma to.
Ležkala som už v postieľke, sadal na mňa spánok, mala som pocit, že sa so mnou posteľ točí a vznáša k nebu... už ma išiel ten princ pobozkať... keď zrazu... zazvonil zvonček... princ sa odtiahol, posteľ s rachotom padla na zem a ja nasratá, prebratá, som sa rozhodla zvonček ignorovať – akože sorry, ale ja predsa spím.
Ale zvonček zvoniť neprestával... zvonil stále intenzívnejšie a naliehavejšie... Vstala som s odhodlaním ublížiť človeku, čo ma vytrhol zo sna... Bol to otec. Zlatý, prišiel ma zobudiť, aby som išla sadiť tú cibuľu, lebo že o chvíľu začne pršať... Myslela som, že explodujem...
Nakoniec som to rozdýchala a s čerstvo nalakovanými nechtami som sa vybrala do záhrady... Ale tam som už narazila na prvý problém... Zabudla som, kde mám sadiť... Potom som si však všimla kúsok najemno pooranej zeme, kde bol s kameňov napísaný nápis - TU. Mamina sa poistila, vidno, že ma už pozná...
A tak som si teda voľky-nevoľky kvokla pri hriadku a začala som sadiť... Nebola som si tak trošku istá, ktorou stranou mám tie cibuľky pchať do zeme... ako ďaleko ich mám dávať od seba... ako hlboko ich treba vopchať... v akej vzdialenosti od seba majú byť jednotlivé hriadky... Ale nakoniec som to zvládla (aj keď možno zdanie klame) a celá “od radosti“ bez seba som utekala čakať maminu z roboty, aby som sa jej pochválila, že cibuľu som posadila...
„Mami, posadila som tú cibuľu.“
„No vidíš... Že to bola sranda? Uvidíš, ako sa budeš tešiť, keď cibuľka začne vychádzať a ty sa na ňu budeš pozerať – tak toto som ja posadila...“
„Nie som si istá, či sa budem tešiť, keď budem vidieť, aká som neschopná, keď budem vidieť tie krivé hriadky...“
„A kde si dala ostatné cibuľky?“
„Čo?“
„Kde si dala cibuľky, čo zostali?“
„Veď žiadne nezostali...“
„Čoo???“
Je mi jasné, že niečo som spravila zle... Ja som to hneď vedela, že to nedopadne dobre, keď budem ja sadiť... Nuž čo, budeme bez cibuli...
Je to možné?
Komentuj
15 komentov k blogu
1
insomnya
27. 2.febuára 2008 20:06
Ty si prípad...
4
Skúšali ste niekedy sadiť cibuľu? A ja som podľa vás prípad... No pekne...
5
4: Áno, skúšal... mám dlhoročnú prax v sadení cibule... mohla si ma zavolať... podelil by som sa s Tebou o svoje schopnosti, zručnosti a vedomosti
Pozn.: V skutočnosti autor tohto príspevku (t.j. ja), nie je náruživým sadičom cibule... autor tohto príspevku (t.j. ja) len rád oponuje
Pozn.: V skutočnosti autor tohto príspevku (t.j. ja), nie je náruživým sadičom cibule... autor tohto príspevku (t.j. ja) len rád oponuje
6
aj ja som mala ist dneska na zahradu ale prehovorila som matku ze je vonku skaredo ze by som prechladla
8
Myslím že u mňa by už rodičia ani neskúšali zveriť mi niečo také, nedopadlo by to najlepšie (ja som vrah všetkého čo sa ráta medzi flóru )
A to budenie poznám, tiež mám takého zlatého oca (najlepšie keď ma v pondelok zobudil o hodinu skôr, lebo ako starostlivý rodič musel dozrieť na to že nezmeškám autobus, ale že by sa ma večer predtým opýtal na ktorý autobus idem... )
A to budenie poznám, tiež mám takého zlatého oca (najlepšie keď ma v pondelok zobudil o hodinu skôr, lebo ako starostlivý rodič musel dozrieť na to že nezmeškám autobus, ale že by sa ma večer predtým opýtal na ktorý autobus idem... )
10
Ja nemôžem... Prídem sa k vám potom pozrieť, ako sa darí úrode... Nie, že by som o Tebe pochybovala, ale myslím, že z tej cibule nič nebude...
12
LOL
Nuz potom nezabudno odfotit a dat do albumu ako to vyzera ked to "narastie"
Fakt mily otec ja by som pozdravil a siel spat zas
Btw ma tak napada, dedko raz sadil narcisy a mal z osebou aj "pomocnika" svojho psa a sadenie vyzeralo tak ze dedko zasadil a presunul sa kusok dalej, pes prisiel a vsetky cibulky vykopal a po jednej ich nosil v papuli k dedkovi
Nuz potom nezabudno odfotit a dat do albumu ako to vyzera ked to "narastie"
Fakt mily otec ja by som pozdravil a siel spat zas
Btw ma tak napada, dedko raz sadil narcisy a mal z osebou aj "pomocnika" svojho psa a sadenie vyzeralo tak ze dedko zasadil a presunul sa kusok dalej, pes prisiel a vsetky cibulky vykopal a po jednej ich nosil v papuli k dedkovi
13
Kraaaaasny blog, šikuľka , nakoniec s teba možno bude veľkopestovateľka cibule, lebo ono je to ozaj super pocit keď ti to rastie, mňa do tyychto tajov mamka ponorila asi tak pred 10? rokmi a pamataam sa že ma to dost bavilo ...ale priprav sa že budeš musieť ešte trhať burinu a obhŕňať a pokiaľ bude sucho tak aj polievať
Napíš svoj komentár