Hovno

Raz, bolo to už celkom dávno,
rozšliapol som veľké hovno.
Zdá sa, išli tade kravy,
niektorej to dobre trávi.

Utrel som sračku hustú
z topánky a vydal som sa na cestu.
Hmm... vraj mi to prinesie šťastie.
Áno! Pýcha vo mne rýchlo rastie.

Pyšne v ceste pokračoval som ďalej,
obdivoval som prenádhernú alej.
Oči provokačne upieral som k nebu,
nedával som na cestu pozor, veru...

A potom zrazu, celkom nečakane,
ocitla sa moja noha v ďalšom lajne.
„K*rva, boha a do p*či,
táto cesta ma fakt zničí!

Veď toľko hovien pokope
nevidel som ani v hnojnej priekope!“
Nohavice zašpinené od hovna
v potoku opral som pozvoľna.

Hovoril som: „Seriem na to,
veď vyzerá to ako blato.
Je to v pohode, až na tú vôňu,
ale pomaly zvyknem si aj na ňu.“

Ďalej išiel som veľmi pozorne,
nechcel som skončiť v ďalšom lajne.
A tak som si ani nevšimol,
že z diaľky rútia sa kravy a jeden vôl.

Kravy ma podupali, vôl na rohy nabral.
Šomrem, veď len teraz som sa z kómy prebral.
Neprinieslo mi šťastie hovno.
Mal som ísť rovno...



L.M. – Supernova


Aké z toho plynie ponaučenie?
Že keď sa serie, tak sa serie na kopu a potom vám už ani hovno nepomôže z tých sračiek...

No čo?? Ja nemôžem mať občas malý infantilný výpadok??

 Báseň

12 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu