Strašne páchla, na rukách mala škrabance a starú, zaschnutú krv a oči mala červené od toľkého plaču. Nikdy som sa nepovažovala za samaritána, dokonca som vždy hrdo z teplého miestečka na gauči v svojom trojizbovom byte v Rači vykrikovala, že bezdomovci veru len patria na ulicu,dobre im tak.. Ale dnes, pri pohľade na tú zlomenú ženu, som neodolala a vzala ju k sebe domov.
Nebála som sa. Verila som ešte v čistú prostotu ľudstva. A dobre som spravila. Môj malý nočný motýľ, tak som ju totiž neskôr prezývala, sa po sprche, pri jedle a teplom čaji rozrozprávala. Ja som prerevala celý jej niekoľkohodinový monológ ako malé decko.
Narodila sa v Bohom zabudnutej dedinke na juhu Slovenska dvom chudobným ľuďom, ktorí si nažívali priam bohémsky- obaja boli alkoholici a príležitostní feťáci( veď, keď na to mali peniaze). Keď sa môj motýlik začal prebúdzať z kukly, čo ju tak dusila, a bola už viac slečnou ako dieťaťom, jej otec, ako ho bohužiaľ musím opísať vzhľadom na biologický vzťah, ju pravidelne znásilňoval. A ona sa pravidelne bránila.
Na svoje spomienky z detstva nepotrebuje žiadne fotky-stačia jej jazvy po celom tele od malých nožíkov, zapaľovačov a iných menších či väčších zbraní, čo na ňu otec vytiahol. Niekedy nútil matku, aby ju surovo mlátila, to mohla mať tak 15, a on sa pritom ukájal. Najradšej mal, keď mala menštruáciu, vtedy volal aj kamarátov na "šukačku", ako to on sám volal, a búšili do nej celé hodiny. Môj motýlik v týchto chvíľach úplne vypol a snažil sa ignorovať všetko čo sa deje vôkol nej, najmä v jej medzinoží.
V týchto situáciach vždy sledovala nočného motýľa, krúžiaceho okolo neónky. Chcela byť slobodná ako on. Nič viac. Lietať si, kam by sa jej zachcelo, skúmať svet z výšky, celý život si lámať hlavu nad tým, čo je to za slnko, keď jedno už existuje na oblohe.
Tento príbeh nekončí happyendom. Končí otrasne, hnusne. Matka zomrela pri pôrode asi trinásteho dieťaťa a to bol pre môjho motýľa jasný impulz - zabiť toho hajzla, ktorý jej už aj tak nadobro dokurvil každý jeden ďalší deň.
Pichla mu nôž priamo do srdca a hľadela mu do očí pri jeho poslednom výdychu. Stále jej neodľahlo.
Životom sa pretĺkala veľmi ťažko. ostala bez domova, slúžila ako handra na ukájanie sexuálnych túžob hocikomu na ulici. Už nemala chuť, dôvod, silu, nič prečo by mala odporovať. Aký by to malo zmysel? Zmlátili by ju ešte viac. Za svoj život veľakrát potratila, no jediný krát sa jej podarilo priviesť na svet dieťa a byť mamou.
Dieťa však bolo choré, preto si od svojich pochybných známych požičiala peniaze a dieťa sa jej naozaj podarilo zachrániť. Žiaľ len po zdravotnej stránke. Raz jej ho na ulici vytrhli priamo z náruče a priamo pred jej očami uškrtili.Tí, ktorým bola dlžná peniaze.
Stretávala som sa s ňou presne 14 mesiacov každý jeden deň. Chcela som byť jej oporou, ale ako som jej vlastne mohla pomôcť? Čo mohla spraviť veta "Som tu vždy pre teba" s jej celým životom? V posledný večer, keď sme sa stretli mi vravela krásne veci, akoby sa so mnou lúčila. Povedala, že jej život stál za to, keď spoznala tak krásnu dušu ako je tá moja. Nedokázala som jej na to nič povedať, iba som tam stála, neschopná pohybu. Doteraz sa za to nenávidím. Mala som ju objať, rozosmiať, roztrieť slzy z tváre...No neurobila som nič. Na druhý deň ma zastihla správa, že skočila pod vlak. V tej chvíli sa mi odtrhlo kusisko mäsa zo srdca a padlo na podlahu. Nikdy som už nebola taká ako predtým.
Teraz už môžeš lietať slobodne, nikto ti neublíži. Môj motýlik.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár