Človek so srdcom vrúcnym a úsmevom tak upokojujúcim, že keď ho vidím, nič na svete ma nerozhádže. Rád spomínam na časy mňa - sopliaka a nej, starkej v Opatovej.
I keď život mala ťažký, robotou zničená žena sa stále usmeje a povie si, že bude dobre. S politikou veľmi nesúhlasí, na Fica nadáva, ale správy o ňom si aj tak s radosťou pozrie. Starká Zuzka, trochu nostalgicky, spomína na svoje detstvo bez televízorov a mobilov, len s loptou, kamarátmi a kartami. Na dobrých svokrovcov, svojho (nie celkom ukážkového) manžela a výchovu svojich detí.
Žena, hrdina v mojom svete, po rozvode a urážkach, môjho starkého, aj tak stále milovala. Keď dostal rakovinu, neskôr krvácanie do mozgu, ležal na posteli bez pohybu, len s nepríčetnou prázdnotou v očiach.
No keď nastal posledný deň, stláčal mojej starej mame ruku a plakal. Ona si len oprela jeho hlavu o svoje plece, pohladila ho a hovorila tak vrúcne ako vedia len staré mamy, "bude dobre".
A bolo. Starký dodýchal. Nakoniec dodýchal aj tak pri nej.
Nuž a ona, keď si naňho teraz spomenie, stále slzy v očiach. No nie je to ľútosť. To skôr láska, čo ju trápi. Ale tak to asi býva, keď dôchodcovia nemajú čo robiť, poplačú si i za pekné veci.
Bez nej, ak raz náhodou sa stane, že by sa stratila z môjho života, zbláznim sa a už nikdy si nič nezlomím.
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
dumbledore
28. 5.mája 2015 21:55
Z Opatovej?
Napíš svoj komentár