Otec. Nechal mi ju a s ňou aj pár mizerných tónov.

Čas od času sa zastavím.
Z nepovšimnutého miesta za skriňou vylezie stará ošarpaná gitara. Dal mi ju otec. Mala som štyri. Patrila jemu a bolo to akési familiárne gesto.
Nechal ju nedbanlivo pohodenú na posteli. Odišiel...
A možno by som bola plakala.
To malé dievčatko v bielich pančuškách s najžiarivejšími očami na svete.
A ona zostala tam. Nedbanlivo pohodená na posteli...

Boli to roky. Trpké chvíle naplnené neutíchajúcou túžbou dozvedieť sa prečo...
Zostalo to tak.
Premietam si život ako v starých francúzskych filmoch. Dospelá, no stále učupená v kúte s rukami upnutými na lipové drevo. Rada som tam sedávala.
Tón po tóne sa horko ťažko dralo čosi, čo malo aspoň nejaký význam.
Bolo mi to jedno. Bola som tam sama.
A bola to chyba. Čakala som na neho. Každý boží deň.
Poznala som piesne. Mal to vidieť a počuť. No vtedy, nie dnes.
Za oknom to bolo beztak stále rovnaké. Tie isté autá. Rovnaké kvetiny ba ani ľudia sa nezmenili.
Neprichádzal.
Sediac na okne a stískajúc v rukách plyšového psa som plakala. Iba tíško a potajomky.
Sama pre seba.

Bol to môj otec. Otec. Nie rodinný priateľ, ktorý ako prišiel, tak sa aj stratil.
Nie náhodný známy podávajúc mi najkrajšiu bábiku.
Nechela som ho znova vidieť odchádzať. Chýbal mi.
Bolo to pokrytecké. Čo si myslel? Sklamal sa vo mne? Ako si vôbec mohol myslieť, že doženie všetko, čo za tie roky stratil...
Viem, že svoju dcéru miloval. Viem, že veľmi. Viem, že to nedokázal povedať.
Všetko sa stratilo.
Koľkokrát som si priala zasunúť svoju malú rúčku do jeho mohutnej dlane...
No zostávala som sedieť. V mojom kúte.
S jeho gitarou v rukách. Nechal mi ju a s ňou aj pár mizerných tónov.
Dúfal, že to dotiahnem tam, kam on nie. Stalo sa.
Dúfal, že zo mňa čosi bude. Stalo sa.

Dnes už má asi tridsať. Možno viac. Moja čierna španielka.
Uprostred izby horí sviečka a cigaretový dym sa stráca v atmosfére.
Som sama. Prstami kĺžem po útlom hmatníku a obsatrožné drevo vydáva prekvapivo čisté tóny.
Usmievam sa infantilne. Mlčím nahlas.
Kým sa vráti schovám ju. Dávno sa tvárim, že ma nezaujíma. Vraj tam leží roky.
Pohladím ju.
Mám ešte čas. Budem hrať jeho piesne až kým nezasunie kľúč a nezničí túto chvíľu.
Všetko bude v poriadku.
Má čo chcel. Skrývam to tak, ako on po celé tie roky.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu