Jeseň dokáže privolať aj na cynika ako som ja silnú nostalgiu. A tak si sadám do záhrady u mojich milovaných dedkovcov držiac v rukách teplý čaj, obezrám sa po dvore, ktorý hrá všetkými farbami, škrabkám za ušami psa a spomínam.

Spomínam ako som všetkým sliepkam na dvore zalepila zobáky mojou špeciálnou kašičkou, čo som ako malá sama namiešala potajomky v pivnici. Ako som v piatich rokoch priviazala babku o stôl so slovami, že bola zlý havko. (Babka mi na to poslušne zaštekala a ľahla si pod stoličku.)
Spomínam ako som chodila za dedkom do hory hľadať muflóny a vždy odbočila z chodníka, lebo som chcela vedieť kam vedú mravčie chodníčky. Červené mravčeky som vždy dupala, lebo tie robili zle čiernym.
Spomínam ako sme chodili na pole za dom púšťať s dedkom šarkana a ako sme vychovali desať kuriatok pod umývadlom v kúpeľni.
Spomínam ako som doniesla z doliny žubrienky a chcela vychovať žabky a ako som zbierala lúčnych koníkov do krabičiek od zápaliek.
Spomínam ako som sa rozhodla pozdraviť krtka a sedela s babkou na dvore pri kopčeku hliny presvedčená, že do večera sa určite objaví.
A ešte si pamätám ako som vykopávala zemiaky, lebo som hľadala dážďovky a vešala si pri tom na uši čerešne.

A ako som mala vždy ruky ulepené od cesta.

A nebudem písať na facebook aby mi dali ľudia "like" ak mali detstvo ako ja. Lebo nemali. Ani moju babku s dedkom.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár