Denník z pekla 19časť. Armáda, moja armáda, boj. Chrám tieňov

Sedel som na smradľavých dekách a moji spolupútnici v zložení: Zenh, Neva a moja láska spokojne odfukovali. Nechápal som ich... Oni to necítia?! Ja som cítil celý čas v blízkosti, týchto čudných ľudí niečo v hrdle čo sa nedalo prehltnúť a pripomínalo mi to, že ešte žijem. Zatiaľ... Vdychoval som hnusný stojatý vzduch a pozoroval svoje dievča, bože môj ako zvláštne je nazývať ju mojím dievčaťom, keď ona je tak nezávislá. Ochránim ta aj keď ma to bude stáť všetky zuby čo mám v hube. Tento nie príliš romantický sľub som skôr šepkal, síce ona o romantiku nestojí, nechcem aby to počula.

Kým som bol na zemi, miloval som noc v meste. Keď uličky ovládnu opilci a všetko vylieza, čo cez deň spalo. Tu ma záľuba v tme prešla dokonale. Tu tma znamenala, že keď na sebe niečo cítiš je pravdepodobné, že to bude to posledné čo si cítil kým nechcípneš. V chatrči žili traja ľudia. Dvaja muži a žena. Tá žena mala pravú nohu len od kolena a chýbajúce tri články na pravej ruke. Bolo mi jasné, že sa Ying činil aj tu...

Jedli nejaké mäso, dal by som ruku do ohňa, že malo prinajlepšom tri mesiace a ten smrad pochádza z neho. Bolo všade ticho, nepríjemné znepokojivé ticho, do ktorého vnikal len vysoký hlások nejakého dieťaťa čo si spievalo nejakú odriekavanku. Bože na nebesiach, prečo sú v pekle aj deti? Po asi hodine sa detský hlas menil na zbesilý smiech, nekontrolovateľný, divoký smiech, ktorý prechádzal do revu, kvílenia. Prichádzalo to zďaleka. Ježili sa mi chlpy, bolo to všetko, len nie ľudské. Nevedel som o čo ide ale všetko čo som cítil bolo to, že ak existuje niečo ako inštinkt alebo intuícia, tak to funguje.

Prebral som Zenha a ostatných a vybehol som do druhej miestnosti. Naskytol sa mi hrozný pohľad, tá žena pokojne dokrívala k stolu a odtiaľ si vzala nôž. Držala ho pevne a oprela o stôl, potom sa naň hodila. Dvaja muži si ju ledva všímali, bolo im to ľahostajné ako keby si bola šla len odpiť z pohára. Nechápal som. Vyzrel som malým oknom a všetci obyvatelia chatrčí, stáli pred prahmi, niektorí vykonávali rôzne obmeny toho čo tá žena z našej chatrče a ostatní sa len meravo pozerali pred seba.

Zrazu ma Zenh schmatol za plece a vtiahol dnu.
-Adam, blížia sa Yingovi ľudia. Neviem čo budeme robiť.
Prvýkrát som videl Zenha blednúť strachom. To nevyzeralo dobre......
Musel som si dať vysvetliť zopár vecí.
-Zenh ale tí ľudia sa prečo nebránia?! Radšej sa zabíjajú? To nie je normálne!

Vybehol som a kričal som na tie meravé tváre
-PREBERTE SA! BUDEME SA BRÁNIŤ! BUDEM VÁS VIESŤ!
Ale oni na mňa nereagovali a tak som sa rozhodol pre jediný tromf, čo som mal.
Strhol som si z krku povraz, na ktorom som mal svoj kľúč a ukázal som im ho. Zaujal som ich pozornosť.
-POČÚVAJTE MA, VYVEDIEM NÁS Z PEKLA VŠETKÝCH, LEN SA MUSÍME DOSTAŤ PREČ! VEZMITE ZBRANE A BRÁŇTE SA!!!!
Pozerali sa na seba a jeden po druhom vchádzali dnu a vychádzali so sekerami, najprv som sa zľakol, že na mňa ale nie. Mal som armádu. Armádu proti zbesilému Yingovi a jeho mužom.

Zenh ku mne podišiel aj s Nevou a Ruženkou a Neva zašeptala:
-Keď zistia, že ich odtiaľto nedostaneš, zabijú nás.
Áno Neva ale to bude znamenať, že náš život sa aspoň predĺži.
Už nebolo viac času. Vzal som si nôž, ktorým sa doriadila tá žena a očakával som "návštevu" a dohováral spolubojovníkom.



Bolo ich menej ako nás ale boli lepšie vyzbrojení. Svištalo mi v ušiach a sekal som do všetkého čo chcelo seknúť do mňa. Šmýkala sa pôda pod nohami mazľavou krvou a pach krvi sýtil vzduch. Pokriky sa miešali s pokrivenými tvárami od bolesti a nerátal som, že sa to niekedy skončí. Ani s tým, že to prežijem. Zopár ráz to bol zázrak, že som vyviazol pred ranou. Celé moje telo sa chvelo vzrušením z boja a adrenalín zaťažoval srdce, ktoré šlo vyskočiť z hrude. Nestačil som dýchať, lebo som vydával viac energie, než kedykoľvek predtým. trvalo celú večnosť kým sa to skončilo a niekoľkým sa podarilo utiecť. Vyhrali sme aj keď s veľa ľudí z chatrčí neostalo. Ostalo ich asi dvadsať. Ja som mal iba menšie poranenia. Zenh ostal tiež. A dievčatá som ukryl do chatrče.

Pokračovanie v ceste. Cieľom je chrám tieňov, miesto černokňažníkov. Veľmi dlho trvalo než sme sa dostali k chrámu. S nami boli aj chatrčania. Všetci, vrátane mňa sme cítili, že nám to zmení životy. Skôr, ja som to vedel a oni dúfali. Ich tváre už neboli ľahostajné. Prežiaril im ich plamienok nádeje a bolo to strašné, že sa sklamú. Bolo mi ich neskutočne ľúto. bude šťastie ak sa dostaneme preč ja a Ruženka, keď sa podarí všetko okrem toho bude to nebeské, ale nereálne...

Chrám tieňov. Stavba z čierneho mramora a žuly.
Desivokrásna.
Obrovská
Stáli sme pred ňou, všetci prvý raz a pozerali na ňu s rešpektom a strachom zároveň. Len jej tieň stačil na dva roky nočných môr. Po celom jej obvode vo výške sedem metrov, bol meter široký pás, ktorý bol zaplnený plastikami tvárí v najväčších mukách, deformované tváre bolesti vo všetkých jej podobách. Stisol som Ruženkinu ruku silnejšie.
Nesmelo som zaklopal na klopadlo. Dvere boli tak obrovské, že by sa cez ne pokojne dostala črieda dinosaurov. Dvere sa otvorili a vkročil som. Za mnou Zenh ale nedokázal vojsť. Vyšiel som a znova vošiel, mne to šlo. Zenh však nedokázal vkročiť. Ani nikto iný z našej skupiny. Musel som ísť sám.
V chráme bol vysoký strop a celá chrámové ľoď bola vyplnená sochami a stĺpmi.
Chlad bol až nepríjemný. Slabé svetlo prenikalo cez tmavo žlté vitrážované okná, dlhé a úzke. Ako tu nájdem labyrint?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu