Že človek si naplno uvedomí, čo mal, ako mal rád, až keď to stratí.
Ani ja nie som iná.
Nič si nevážim. A mala by som. Aj to málo čo mám je pre mňa všetko, tak prečo som stále ako s klapkami na očiach a nevidím, čo všetko mi ostatní dávajú.
A nevidím ani seba. Ani len to, že som možno na niečo naviazaná, a mám to omnoho radšej, ako som si myslela.
A ako mi to chýba, keď o to prídem.
A ako nečakane to mohlo odísť. Stačilo pár sekúnd odvrátenia zraku. A bolo to preč. Už navždy.
Zbohom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár