12. November 2009 - Niekde v tme

Zahalila ju prázdnota. Padala. "Nedostaneš sa tam! " dunelo jej v hlave a ona vedela, že to tak bude. Nemôže si vyberať. Musí sa vzdať. Takto nemá šancu."Ale dostaneš, len to skúšaj! " šepol iný hlas. A ona konečne po prvý krát začula seba. Bol to tichý hlások, takmer nebadateľný. No bol to hlások, vychádzajúci z jej vnútra. Z jej úst. Neverila tomu, hľadela do prázdna, do tmy, ktorá ju obklopovala a neverila tomu, že niečo povedala. Neverila tomu. „Len sa ti to zdalo“ nevedomky vyslovila, znovu tak potichu, že človek by to nepočul. Ale ona to počula. Vedela, čo to znamená. Prišiel ten čas. Musí sa postaviť na nohy a dostať sa z tejto situácie. „Už len vedieť ako.“ Hľadala znova v mysli nejaký záchytný bod, ktorý by jej pomohol pohnúť sa. Vymaniť sa z temného zovretia. No žiaden nenašla. Skúšala kričať, no tentoraz hlas nevyšiel. „Tvoje snahy sú márne! “ zadunel hlas patriaci Nemesis. „Nenávidím ťa! Nech si ktokoľvek! “ zakričala no z jej vyschnutého hrdla vyšlo len chrapčanie. Pozviechala sa a pokúsila sa preskúmať zem pod nohami. Cítila nejaké čiastočky, možno kamienky alebo štrk, rozbité sklo a niečo ostré. Niečo tenké, nejaká palička. Možno špendlík alebo ihlica. Bolo tam toho viac. No v každom prípade, to jej teraz bolo na nič. Nedokázala pohnúť rukami. Mala ich stŕpnuté a navyše stále na nich visela. A padala. Ešte stále padala. Cítila ako sa dostáva do stavu, keď si nevie utriediť myšlienky. Vlastne nevedela vôbec myslieť. Dunelo jej v hlave. Monotónne bzučanie sprevádzané slabou bolesťou. „Už si skončila? “ bolo to, čo počula posledné. Posledné slová od Nemesis, ktoré ju donútili k poslednému pokusu. Otvorila oči a snažila sa sústrediť. Snažila sa pomyslieť na hocijakú vec, ktorá by ju mohla zachrániť. A vtedy to prišlo. Všetko onemelo, putá povolili, bolesť ustúpila. Nebola tma, bolo svetlo. Rozoznávala všetky malé detaily miestnosti. Prehovorila a jej hlas sa rozliehal miestnosťou. Spravila krok dopredu. Pohla sa no pod nohami necítila zem. Necítila nič. Akoby sa vznášala. Prešla pár krokov, no stále necítila nič. Ani pred tým prenikavý pach starého mäsa. Necítila ani studený vzduch. No zrazu začula smiech. Prenikavý smiech, ktorý sa predieral celým svetom. Celým jej svetom. „Otoč sa! “ povedala Nemesis, s pobavením a smiala sa ďalej. Otočila sa. A vtedy Charlie videla to, o čom si myslela, že nie je možné vidieť. Zbadala svoje telo visiace na putách. Až vtedy pochopila, že je mŕtva.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
angel...  23. 9. 2009 21:37
je to neprehľadné keď je to tak celé po kope. skús písať na odstavce, vynechávať riadky...
 fotka
14michelle03  23. 9. 2009 21:47
cica daco z teba bude len to dopis
 fotka
d4nn13ll  9. 1. 2010 19:54
kks, musel som si to prečítať 2-krát a aj tak si niesom istý či viem o čom to bolo , viem že to dievča nedopadlo dobre
Napíš svoj komentár