Trocha hlúpe sťažovať sa na vlastnú rodinu, nie? Na ľudí, ktorí by mali byť "tí najlepší" . Ale myslím si, že v tomto nie som sama, určite je nás viac.
Nie je to mojim hlúpym pubertálnym vekom. Určite si to nemyslite ! Nejdem vykrikovať ako ich všetkých neznášam, idem len sucho konštatovať aký máme sprostý rodinný systém. Teda, neviem, či to môžem nazývať systémom. Ide skôr a spôsob akým fungujeme. Od každodenných maličkostí, až po veľké veci.
"Dones,odnes,choď,ale rýchlo! Toto nie je rýchlo! Drž hubu a krok a kašli na seba, pretože to ako sa cíti jeden malý mizerný človek je svetu na nič." Možno trochu preháňam, možno trochu krivdím, ale cítim sa takto. Možno by stačilo jednoduché "ďakujem, prosím" a život by sa zdal krajším. A určite by bolo krajšie, keby záujem o druhého bol ozajstný, stály a pevný.
Pre mňa osobne, neviem ako pre ostatných je dosť útrpné to, že sa doma bojím povedať niečo, čo by nemuseli všetci prijať. Bolí ma, že ma nútia usmievať sa keď sa na to necítim, chcú aby som bola perfektná (vo všetkom samozrejme), že im nikdy nič nestačí. A keď aj stačí, nájdu si niečo, čo ešte treba.
Ale dobre, robte si so mnou čo chcete. Ja tie tri roky ešte vydržím. Ale čo tí naši dvaja krpci päťroční? To ich budú TAKTO vychovávať, TAKTO?? V tomto?
Ale jasné, úsmev na tvár, nech vyzeráme ako šťastná americká rodinka.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
je to tragické nie?..človek sa má doma cítiť dobre, bezpečne ... a nie takto!
Napíš svoj komentár
veľa sily.