tie dve tmave priepasti,
ktore hladia do mojich...
...kazdy vecer sedela s hlavou sklonenou
so slzami v ociach...
s dusov zranenou,
zlomenou...
vedela ze uz neuzrie,
utechu nenajde,
v tych chapavych ociach...
tie oci co jej usmev vycaria
uz sa nevratia...
s bolestou zaspala
v marnej snahe
ze tie oci znova uvidi...
ked ich vydela slza,
stastia po jej oku stekala...
tisko... nevyrusuj ju...
nech tej krasnej agonii
bez bolesti ostane...
nech v sipkovu ruzenkzu sa zmeni...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár