Prvotné peripetie nastali, keď sme ešte ani nevedeli, kde sa naše stanové mestečko nachádza a nevedel to ani šofér kyvadlovej dopravy. Našťastie mu niekto poradil, vysadil nás pri nejakom sídlisku a mávol rukou: „Tam niekde za tými činžiakmi to je!“ Tak sme šli tam, no mňa chytala panika, že to tu asi nebude. Nejakého uja sme sa spýtali na cestu a po chvíli postávania pred základnou školou sme náš nový domov našli.
„Vieš postaviť stan?“
Bola určite zábava nás sledovať, ako študujeme návod k stanu až na mieste stanovania, ale po polhodine a skúmaní každej súčiastky, čo sme ku stanu našli, sme to úspešne zvládli. Na druhý deň sme sa rozhodli stan preniesť, pretože sme spali na dosť krivom povrchu, štýlom hlava v jame, nohy na kopci.
Dôležité zistenie: V noci v stane, koncom júna, býva dosť zima. Niekoľkokrát som mala pocit, že mám zápal ľavého pľúcneho laloku (ako som často zvykla hovorievať) a tiež moja hypochondria pokročila v bolesť pravej obličky. Počas dňa tieto symptómy našťastie ustúpili.
Hor sa do kina!
Počas behania z kina do kina, z filmu na film, sme občas zabudli na jedlo, alebo naň nezostal čas, čo sme riešili jedením kuracieho soté o desiatej večer, alebo nejedením ničoho. (Tak som mala možnosť zistiť, že po umytí zubov hlad ustupuje). Tiež neustála tma v kine nám zvyšovala hladinu melatonínu, spánkového hormónu, čo sme zase riešili pašovaním coffe to go, do kinosály. Veď keď môžu byť v kine bágle s pukancami, ktoré sa trúsia po sedadlách a coca-coly v pohári, prečo nie káva uzavretá v kelímku? Ak sa káva vyliala, tak jedine do mojej tašky.
Ako tak pozerám na zoznam, ktorý som si svedomito viedla, bol to ozaj vydarený ročník. Mám v sebe plno dejov, postáv, krásnej hudby a obrázkov krajín z každého kúta sveta. Ľudí vraj zaujímajú čísla. Takže teda: videla som dvadsaťdeväť celovečerných filmov a tri sekcie krátkych. Okrem toho som videla osobnosti ako Josef Abrhám, Milan Kňažko alebo Ladislav Chudík, s ktorým som dokonca pozerala na rovnaký film! Kapitán Dabač bol z poloprázdneho kina smutný, pretože divákov slovenské filmy nelákajú. Za mladých sme tam ale boli my a film sa nám páčil. Boli sme dokonca svedkami krstu knihy o jeho režisérovi, Paľovi Bielikovi.
Videla som veľa režisérov, začínajúcich i skúsenejších hercov. Zvlášť mi utkvel v pamäti jeden poľský charakterový herec, Lech Dyblik, ktorého sme najskôr stretli vo festivalovej kaviarni. Zaujal ma, už keď prešiel okolo nás s gitarou a sadol si ku stolu pred nami. Za chvíľu vyšiel na pódium a zahral nejaký ruský šansón. Potom sa objavil na filme Zlý dom, v ktorom hral vedľajšiu úlohu.
Vždy sme zostali aj na diskusiách po filmoch. Tu sa objavili okrem filmových osobností aj dvaja diváci, ktorí im popularitou začali šliapať na päty a ktorých si určite veľa návštevníkov zapamätá. Vďaka svojim neskutočným otázkam na filmových tvorcov a svojím jedinečným zjavom, si od nás vyslúžili prezývky Kameňák a Slameňák.
Kameňák jedného z mojich osobných tohtoročných objavov – režiséra Fridrika Thóra Fridrikssona, poučil, ako variť kameňovú polievku. Týmto ho vraj trápil otec v detstve, ale on rád pozeral, ako masox vytvára v polievke chobotnice vyliezajúce spod kameňov. Fridriksson počúval, poďakoval a sľúbil, že recept určite vyskúša. Slameňák sa nám po filme Ďakujem, dobre, od slovenského režiséra Mátyása Priklera, o dedkovi, ktorého jeho deti strčia do domova dôchodcov, rozhodol rozpovedať svoj osobný príbeh ťažkej mladosti, kedy ho matka poslala do ústavu. Okrem toho spomenul mladých ľudí, žijúcich v ústave, ktorí od zúfalstva skáču z okna a nedarí sa im skončiť so životom, preto majú permanentne dolámané končatiny. Na jeho dlhý monológ nevedel reagovať nikto z nás, ani z tvorcov, preto diskusiu čoskoro uzavreli. Odvtedy sa slamený klobúk stal symbolom ťažkých tém o živote a zárukou dlhej diskusie po filme.
Aj takýchto návštevníkov mal tohtoročný Art Film. Ja len dúfam, že všetci tvorcovia, ktorí sa s nimi stretli, nezanevreli na slovenské publikum. Veď Fridriksson si určite teraz doma na Islande varí kameňovú polievku a možno o tom natočí aj film, podobný jeho experimentálnemu filmu o horiacej knihe. To je už vedľajšie, že po jeho premiére sa rozhodol na nejaký čas radšej odísť z Reykjavíku.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
mirkova
27. 6.júna 2010 13:19
budúci rok idem aj ja a už sa veľmi teším
2
jéj, pekne si to napísala. tiež som tam bola a nevidela som síce tých ľudí, ako ty, ale namiesto toho som videl žérarda včera a ten Kameňák bol super. možno on si varí doma polievočku z hríbov : )
6
nevidela si náhodou aj "Kasi az gorbehaye irani khabar nadareh" alebo No One Knows About Persian Cats? poslednú sobotu.
Napíš svoj komentár