Príliš veľa problémov, ktoré si spôsobovala ona sama. Samozrejme na začiatku to bolo nevedomky, no ako plynul čas pomaly a systematicky na všetko kopilo. Možno aj preto vo mne postupne utíchala ľútosť, empatia a vôbec celkový názor na vzniknutú situáciu, ktorá bola z času na čas alarmujúca. Avšak, vždy sme to doteraz vyriešili. Hm, vyriešili...skôr úspešne ututlali. Ale v poslednej dobe vo mne narastal pocit, že pohár vody sa plní, čím ďalej tým viac a viac a viac... a najhoršie bude ak pretečie. To som nechcela. Tendencia ochraňovať svojich priateľov pomaly viac ako seba samú sa vo mne znovu začala ozývať. Blikala kontrolka... vo dne, v noci...a s jej novými zážitkami, o ktoré sa so mnou delila plná radosti prestala blikať. Nie z toho dôvodu, že by stav prestal byť ohrozujúci....on začal byť alarmujúci.
Avšak, pohľad a správanie mojej inak trochu nervóznej kamarátky sa zmenil, bola šťastná. Tak som ju nechala. Prečo trápiť ľudí niečím, čo je možno iba vaša paranoja? A potom prišiel ďalší kameň úrazu... otázky.
-„Povedz mi, čo si o tom úprimne myslíš?“- opýtala sa raz večer na parkovisku, priamo pred mojím panelákom. Ostala som zaskočená, príliš dlhá pauza by znamenala váhanie a následná odpoveď klam. To by spoznala. Povedať jej to čo si naozaj myslím? Skazím jej dobrú náladu? Váhanie. Ako vo filme, kde sedia na vašich pleciach dve postavičky a vy sa neviete rozhodnúť. Vždy som mala radšej bielu ako čiernu v kombinácií s červenou. Tak som si zvolila tú bielu, blonďavú s modrými očami, ktorá mala krajší úsmev. Mala lepšie argumenty ako ten tmavý kučeravý chlapík.
Povedala som jej teda môj názor. Môj vlastný pravdivý názor, kde som neklamala a vyjadrila na rovinu moje obavy spojené so strachom o ňu. Prekvapivé bolo to, že namiesto vďaky za moju úprimnosť som dostala spätnú väzbu, ktorá ma prekvapila. Ona vie aká bola. Ani krik ani skákanie do výšky, stalo sa iba to, čo som čakala- skazila som jej náladu. Nebola to ľútosť ani previnilosť, čo som cítila. Bola to spokojnosť, že konečne vie môj názor, ktorý som nemala odvahu jej povedať a keď sa pýtala... neklamem. Priateľom neklamem. Chvíľu sme sa o tom rozprávali a potom...
Odišla. Sadla do auta a zakričala mi nech jej napíšem jednu A4 o tom čo som jej práve povedala. Nemám chuť písať to, čo som raz povedala. Je to nepríjemné nielen pre teba ale aj mne mňa. Myslíte, že rada ubližujem? Nie. Nie som ten prototyp. Môj archetyp tohto pôvodu asi mama zahubila niekde v prenatálnom období vývoja. Občas by sa mi však hodil, to priznávam ale nie v tejto situácií.
Druhý deň, vyčerpaná po hodinách strávených učením a ona mi píše, či môže volať. Priala som si desať minút a dala mi pol hodinu- dobrá kamarátka. Keď zazvonil telefón bola som už v celkom fajn nálade a potom sme sa pohádali. Trochu, nebolo to ani kvôli nám dvom...možno kvôli tej tretej, ktorá nebola úprimná a predsa mohla byť, chcela jej povedať úplnú banalitu. Tak to začalo, jej výčitky a všetko zlé čo na mňa mala. Bolo zbytočné ju upokojovať alebo jej niečo hovoriť...načo? Nepočúvala ma. Chcela dostať informáciu, ktorá sa mňa netýkala...prečo by som jej mala hovoriť ja niečo, čo sa mňa netýka? Nech jej to povie človek, ktorý s tým má problém. Bola som vyhlásená za zlú, urobila som jednu chybu v našom priateľstve a ona to uzavrela. Fajn. Pre úplnú hlúposť.
Koniec telefonátu a následné vypočúvanie tej tretej, z ktorej nakoniec tú informáciu dostala. Spokojnosť? NIE! Čo teda bolo potom? Ospravedlňovanie...a sypanie si popol na hlavu. Načo mi to bolo? Aby som jej povedala, že to je v pohode? Hej, povedala som ale uvedomte si, že všetci, ktorí vás počúvajú vám venujú svoj čas, ktorý by určite dokázali využiť aj plnohodnotnejšie. Veď každý má v sebe viac menej dávky egoizmu. Ja som preto napríklad začala písať... A teraz píšem pre Teba, aj to je čas strávený a aj stratený pre Teba...
Teraz pointa. Ak chceš vedieť môj názor, priprav sa vypočuť si aj nie dobré veci. Neznášam, keď mi niekto balamutí hlavu báchorkami, ktoré nie sú pravdivé. A ako ty mne, tak ja tebe. To isté očakávam od mojich priateľov. Tak smelo do mňa...

Bubu

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár