tratiace sa v moriach hĺbok čo konca nemajú,
zrnká otvorené kráse citu vrelého,
no zákerné prúdy do čiernych hlbín ich zvíjajú.
Poddávajú sa,aj keď každé k smrti kráča,
aj keď tmou blúdia,viesť sa nechajú,
nemajú strach,temnotou letiac ako vtáča,
v srdci svoj poklad pevne zvierajú.
Smrť už za nimi zatvára brány temnoty,
trpiac žiaľom,v tiesnotách bolestí mrú,
no o pár rokov,chodia v ich láske odetí,
ľudia zrnka perlám lásku morí odoprú.
Láska sa ako šperk nad všetkými citmi pýši,
a predsa skromná je,keď ju ľudia ako šat zdierajú,
najväčšia láska hľadí na nás z nebies výši,
len najmocnejšie ľudské city,city lásky nezmierajú.
Nevzdajú sa,ikeď najtemnejši strach ich máta,
s nádejou ich ľudia v srdciach nosia,
lebo len tieto city ich zdvíhajú keď duša tápa,
len tieto city,ich oči láskou zrosia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár