„Prepáč, nech..,“ keď videl do koho vrazil, nedokončil.
„Ty, vykríkla s odporom, „dnes je deň imbecilov!“ Otočila sa na podpätku a odkrivkala so vzdorovito zdvihnutou hlavou. Tomáš ostal ešte chvíľu stáť uprostred školskej chodby.
„Čao, kámo, jakoš?“ potľapkal ho priateľ po pleci.
„Ále, nič moc, akurát som mal opäť kolíziu s dračicou.“
„Zuzana?“ Tomášové prikívnutie Robovi ako odpoveď stačilo, „ešte stále je taká odporná?“
„Tak to máš teda pravdu!“
„A ty si len hnusný, oplzlý a slizký grobian, ktorý si neváži ženy ani nič s nimi spoločné!“ napodobnil Robo jeden zo Zuzaniných výstupov. Tomáš pučiac sa od smiechu, dodal: „Si jedno veľké, nevychované, nevyvinuté decko, bla, bla, bla! Dík Bob, zlepšil si mi naládu. Mala by brať tabletky na menzes v predstihu, inak sa z nej stáva fúria!“ Keď však zbadal za pootvorenými dverami Zuzaninu zhrozenú tvár, uvedomil si, že prestrelil. Otočila sa a snažiac udržať pokoj, odkráčala. Vonku fúkal vietor a rozvieval je vlasy. Prehltla slzy a pre seba si zašepkala: „Pre takého idiota teda smokliť nebudem!“
...
„Ahoj oci.“
„Ahoj zlatko, ako bolo v škole? Mala si sa dobre?“
„Hm, čo robíš?“ opýtala sa najdúc ho s hlavou pod kuchynským drezom.
„Ale, mama sa sťažovala, že je upchatý odpad, tak sa mením na „Drezomana“ a snažím sa to opraviť, no obávam sa, že to budem musieť prenechať na odborníka. „Myslíš na strýka Eda?“
„No, ak by sme chceli namiesto drezu len obrovskú dieru v stene, tak áno. Ed je síce inštaláter, ale vyučil sa na škole, kde bol riaditeľ zároveň školníkom, správcom i kuchárom! Takže nie, zavolám radšej niekoho iného.“ Dusiac sa od smiechu zbadala mamino auto: „Oci, mama prišla, idem jej pomôcť s taškami.“
„Uf, ako je dnes horúco!“ posťažovala sa manželovi hneď vo dverách, „a ty tu pre moje nervy, čo robíš?“
„Veď predsa opravujem ten odpad, na ktorý si sa sťažovala!“ bránil sa otec.
„Ale takto? Veď je tu všetko porozhadzované. Toto ja upratovať nebudem, Daniel Lamel!“ Zuzana už vedela, že keď mama hovorí otcovi celým menom nie je v skutočnosti nahnevaná, a preto sa odobrala hore do svojej izby. Pustila si rádio a dala sa písať úlohy.
...
„Zuzanka, Zuzi, máš telefón!“ volal na ňu matkin hlas.
„Idem mami,“ zbehla po schodoch, „prosím pri tel...“
„Čau Sue, počúvaj neuveríš, čo sa mi stalo!“
„Čau Viky, tak to vyklop,“ vedela, že jej priateľka v sebe nedokáže nič dlho udržať, tak ju nechcela napínať, „čo máš za novinky?“
„No stretla som Miša, vieš toho z bufetu, čo má také krásne modré oči, no a ten mi povedal, že Júlia povedala...“ prestala kamarátku vnímať, nemala rada takéto klebety. Zmrazilo ju až pri mene Tomáš: „Počkaj, ako, kto ide mať koncert?“
„No predsa Tomáš, veď vieš tvoj sused z opačnej strany ulice. Viem, že ho neznášaš a ani on teba nemá príliš v láske, ale nemohli by sme zájsť na ten koncert? Vieš bude tam aj jeho kamarát Bob a tomu by som sa rada pozrela na zúbok! Tak čo hovoríš? Hm? Haló, haló? Je to pokazené, či čo? Si tam? Sue! Haló?“
„Áno, áno, tu som, ale mám pocit, že ťa sklamem. Nemôžem tam ísť. Dnes do mňa vrazil a ani sa neospravedlnil a potom si zo mňa, aj s tým tvojím Robom, robili srandu. Neznášm ho! Je to ...“
„Hulvát, imbecil, nedozreté decko,“ dokončila vetu namiesto nej priateľka, „viem, všetko viem, ale nemohla by si sa kvôli mne premôcť? Nehrajú až tak zle. A aspoň mu ukážeš, že ti vôbec nezáleží na tom, čo si o tebe myslí.“
„Keď tak nad tým rozmýšľam, nie je to až taký zlý nápad. Dobre, pôjdem s tebou, ale neostanem dlho. Len pokým nezbalíš toho tvojho Boba a potom ma hodíte domov.“ „Jéééj super ďakujem, ďakujem, ďakujem! Stretneme sa teda zajtra o siedmej.“ „OK, tak zajtra, ahoj.“
„Čao!“
...
Nasledujúci deň ubehol bez akejkoľvek ujmy na zdraví a psychike. Zuzana mala akurát na tvári vyživnú masku, keď zazvonil telefón: „Iem maui. Haó!“
„Sue, to si ty?“
„Áo, ae nehohem hospávať, hebo hám hasku ha tuáhi.“
„Jáj, no máš cool hlas, ja len či si si ten dnešok nerozmyslela. Dúfam, že nie, pretože mám prekvapenie. Odvezie nás tam môj bratranec z druhého kolena. Chodí na výšku, ale teraz majú voľno, tak prišiel na týždeň domov. Rozprávala som mu o tebe a rád by sa s tebou stretol, tak som mu navrhla, že môže ísť s nami. Tešíš sa však? Vedela som to, tak mi po teba prídeme o pol ôsmej. Nemusíš bežať do mesta. Tak za 5 hodín, 23 minút a 6 sekúnd. Maj sa. Papa.“ Zuzana ostala nehybne stáť so slúchadlom v ruke. „Stalo sa niečo, zlatko?“ podišla k nej mama zvedavo.
„Nie, nič.“ Vybehla do izby.
„Ja tu Viky zabijem, myslela som, že sa po 20 minútach vyparím a ona mi zohnala spoločnosť! Veď vie, že nestojím o žiadnych ulízaných, okuliarnatých bifľošov z vysokej!“ šomrala si popod nos vyberajúc vhodnú blúzku ku tmavozelenej károvanej sukni, „nie, toto nie je ono, ani toto, nikam nejdem! Ja tu Viky zabijem!“
...
„No prosím už je 19:20 a ja nie som ešte ani nalíčená,“ hundrala nanášajúc si maskaru. Zrazu zazvonil zvonček. Pri nečakanom zvuku sa strhla a pichla si špirálou do oka. Silno slziac podišla ku dverám a otvorila. Vonku stála jej kamarátka s tým najúžasnejším, vysokým, modrookým chalanom, akého kedy videla. Od prekvapenia si zložila vreckovku zo slziaceho oka a po tvári jej začal stekať tmavý pramienok z maskary.
„Oou, niekto tu potrebuje odbornú pomoc, “ zahlásila Viky a zatlačila Sue späť do kúpeľne.
„Tak a už to vyzerá lepšie,“ oznámila víťazoslávne Zuzane. Tá však vôbec nazareagovala.
„Haló, Zem volá Sue,“ zatriasla ňou.
„Ako, prepáč, ách prepáč, zamyslela som sa.“
„No, to určite, poď predstavím vás.“
„Nie, nemôžem tam ísť po tom trapase!“
„Neboj, Peter ma 3 staršie sestry, ver mi, nevidel to po prvýkrát.“
„No, neviem, hanbím sa.“
„Moje nervy, poď už, lebo zmeškáme!“
„Peter, toto je moja najlepšie priateľka Zuzana.“
„A toto je môj bratranec Peter.“
,,Ahoj,“ podal je ruku.
„Ahoj a prepáč za to privítanie, nestíhala som.“
„To je v poriadku, poznám to. Sestry takto bláznia stále.“
„Nevravela som?“ ozvala sa Viky, „dobre mládež, hrkútať si budete až neskôr, teraz už konečne poďme!“
...
Prišli na parkovisko neďaleko miesta koncertu. „Hm, je tu už slušná kopa ľudí. Dobre hrdličky, tak sa bavte, ja miznem. Pa.“ A už jej nebolo.
„No, tak to ostalo na nás,“ začal Peter nesmelo, „nechceš niečo piť?“
„Hm.“
Predrali sa davom ku stánku s občerstvením. Čakajúc v rade sa im prihovorila neznáma dievčina: „Ja umriem, Peter Rubeš, kde sa tu berieš?“ Chlapec na ňu najprv nechápavo pozeral, ale potom sa mu vybavila: „ Moje nervy Nina, teba som nevidel hádam pol storočia!“ Boli tak zabratí jeden do druhého, že Zuzanu si vôbec nevšímali. Počkala, kým bude na rade a zobrala si dietnu kolu. Tí dvaja boli stále akoby mimo reality. „Fajn,“ rozmýšľala znechutene, „ostala som sama, bez odvozu domov, na koncerte skupiny, v ktorej hrá osoba, ktorú nenávidím! Skvelé!“ Chvíľu sa bezcieľne ponevierala, keď zrazu počula v dave svoje meno: „Sue, Sue tu som.“ Otočila sa smerom, odkiaľ bolo počuť hlas: „Áno, je to Viky, super!“ zaplesala v duchu, „ home sweet home!“ Ale neradovala sa dlho.
„Sue, ako a kde je Peter, išiel pre pitie?“
„Určite, ale donesie ho nejakej Nine!“
„Nina, ó áno vieš, jeho veľká detská láska, nevideli sa od strednej...“
„Vieš, že ma to ani netrápi. Nech si ide s kým chce! Ale veľmi rada by som už išla domov.“
„Ale, no tak,“ oponovala kamarátka, „stretla som sa s Bobim a sľúbil, že nás po koncerte odvezú.“
„Mňa z teba porazí! Dobre, ale sľúb mi, že budeš so mnou, inak tu zomriem nudou!“ „Čestné iskričkové.“ Obe sa začali smiať: „Ale teraz už poďme začínajú.“ Nakoniec sa výborne bavili.
„Poď, Bob mi povedal, že ich máme počkať pri zadnom vchode.“
„No moment,“ zháčila sa Zuzana, „ty pužívaš množné číslo! Len mi nehovor, že pôjde aj...“ Nestihla dopovedať a z dverí sa vyhrnula dobre naladená skupina „CURRIES“ na čele s Tomášom. Keď ju zbadal, ostal ako skamenený. Otočil sa na Róberta a chytil ho za golier: „Hej, kámo, toto sme si nedohodli! Vravel si, že máš pre mňa buchtu, ale toto je zhorený oškvarok!“ chrstol to Zuzane do tváre.
Viac jej nebolo treba: „Ja som sa neprosila o stretnutie s tebou. Práve naopak, nemienim sa s tebou zahadzovať!“ Pobrala sa smerom domov. Viky ju dobehla: „Sue, čo vystrájaš, veď peši je to trištvrte hodiny a okrem toho začína pršať!“
„To mi je jedno, ja s tým chudákom do jedného auta nesadnem!“
„Zlato, tak ideš, či čo?“ kričal Bob na Viky.
„Sue, nerob kraviny, veď toto je o chorobu,“ nástojila Jane. Dážď sa zhusťoval a začínal fúkať vietor. Zuzana cítila ako jej premoká tenká mikina: „Dobre idem, ale len kvôli tomu, že by ma naši zabili, ak by som prišla mokrá.“
Konečne nasadli do auta. Tomáš šoféroval, Zuzana sedela za ním a upierala zlostný pohľad do spätného zrkadla. Všimol si to a zavrčal: „Hej, maličká, prestaň na mňa tak zazerať, lebo sa nemôžem sústrediť na cestu!“
„No dovoľ, môžem sa pozerať kam chcem a na koho chcem, je demokracia!“
„Nebuď drzá, lebo ťa vyhodím!“
„Nemusíš sa unúvať, idem sama!“ Akurát zastavili na križovatke. Otvorila dvere a už jej nebolo. Ignorovala trúbenie aj priateľkin hlas. Chcela byť čo najskôr doma a čo najďalej od toho človeka.
Keď ostali Bob s Viky sami, opýtal sa: „Čo je to s nimi?“
„Ani neviem, kedy to medzi nimi začalo byť také divoké. Ako deti sa spolu hrávali a priatelili. Keď mali 15 začali chodiť von aj s inými ľuďmi. Raz večer ju šiel Tomáš pozrieť a videl ako sa bozkáva s iným. Sue to nevedela a aj v tom bozkávaní bola nevinne. Keby Tomáš počkal ešte chvíľu, videl by zaucho, ktoré uštedrila dotieravcovi. Nasledujúci deň v škole, hneď ako ju zbadal, pochytil najbližšie dievča a pobozkal. Sue to samozrejme videla, podišla k nemu, no namiesto vysvetlenia dostala studenú sprchu plnú nadávok. Nedala sa a útok mu vrátila. Obaja sú tvrdohlaví a nechcú si priznať svoju chybu. A je to stále horšie a horšie.“
„Takže v podstate sa majú radi, ale nedokážu zabudnúť na to, čo sa stalo pred 3 rokmi, ale veď to je smiešne!“
„Je, súhlasila Viky, ale im to tak určite nepripadá.“
„Počuj mali by sme niečo spraviť, aby sa dali zas do kopy,“ navrhol zrazu Bob.
„Máš pravdu, to ich hašterenie sa môže preniesť aj na ich priateľov a mohlo by nám uškodiť.“ Nežne ju pobozkal a ona mu to vrátila. Ukuli spolu plán a potom sa rozlúčili.
...
„Čaves Sue, ako?“
„Až na ten včerajšok, žijem. Potrebuješ niečo?“
„Mohla by si mi prosím prísť pomôcť vyzdobiť klubovňu na zajtrajšie poetické popoludnie?“
„Dobre, mám čas, dobehnem.“
„Díky moc.“
Pár minút na to volala Viky Bobimu: „Tak ako? Podarilo sa ti ho presvedčiť?“
„Nebolo to jednoduché, ale je to v suchu.“
„OK, tak za pol hoďky v škole.“
„Hm, papa.“
Si zvedavý milý čitateľ, čo sa stalo potom?
Viky s Bobim zamkli našich dvoch rebelov do jednej miestnosti. Trochu sa báli, aby sa tí dvaja nepozabíjali a spočiatku sa spoza dverí aj ozývali rôzne výkriky. Keď však po hodnej chvíli nazreli cez kľúčovú dierku, videli toto: Tomáš objal Sue okolo pliec, pobozkal na čelo, hlboko sa jej zahľadel do očí a spýtal sa: „Dokážeš ľúbiť aj takého hlupáka, ako som ja?“ Namiesto odpovede sa im pery spojili do dlhého bozku. A neboli jediné...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
neway
30. 5.mája 2008 19:55
pekné to je, len mi príde ten koniec taký odfláknutý oproti tomu zvyšku
Napíš svoj komentár