Možno ako víno dozrievam a časom som nabral dostatok odhodlania znova napísať. K stovkám mojich príspevkov do blogu sa dnes pridá ďalší. A v skutočnosti neviem o čom písať. Najlepšie príbehy vraj píše život. Opísať skutočný život. To je úloha realistu, za ktorého sa pokladám.
Slovensko žije Afrikou. A ja pravdaže rovnako vášnivo očakávam prvý zápas Slovákov. Neprinútil ma k tomu žiaden z vlasteneckých zákonov ani viera vo víťazstvo. Ba práve naopak. Stavil som sa a očakávam financie v týchto ťažkých časoch. Priznajme si to, Slováci sú polená. To je fakt, nech si už hovorí Slota čo len chce. A len preto že som Slovák telom i dušou, nebudem sa smutne pozerať na lopty padajúce do našej brány. Radšej sa stavím. Na prehru Slovákov dám zopár eur. A nech sa už zápas bude vyvíjať akokoľvek. Aj keby sa zázrakom zo Slovenských reprezentantov stali jedenásti Ronaldo-via. Alebo viac pravdepodobne budeme hlboko zaostávať za svetom a prehrávať. Budem rovnako rád. Budem sa tešiť za každých okolností. To je podľa mňa podstata majstrovstiev. Tešiť sa z futbalu...
Vysedávam pred telkou. V ušiach vyspieva Coldplay, v ústach sa roztápa obdĺžniček jahodovej Milky. Dopíšem, pozriem zopár epizód "How I Met Your Mother" a idem spať. Ďalší z pohodových večerov. Zajtra pravdaže straší škola.
Môžem si právom hovoriť gymplák. Vždy som si to pravdaže prial. Užívam si školu zo všetkým čo k nej patrí. Hlavne piatky. A víkendy. A poobedia. A prestávky a voľné hodiny...
Na prvý pohľad to vyzerá ako všetko to mám rád. No pravdu povediac je to len môj obranný mechanizmus mozgu pred úplným zblbnutím. Mám rád gympel, nemám rád učenie. A som rád že sa to absolútne nevylučuje.
Som v koncoch. Znova som sa vyrozprával. Keď sa vám to však páčilo, pokojne mi niečo napíšte. Tam dolu do komentu... Dik
Bobi

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár